Aczarts, milovaný Aczarts

1.

„Spustite operáciu!“

„Stlačte tlačidlo!“

„Meškáte s prípravou. Sme na ceste!“

Dookola to isté. A k tomu ten alarm! Na nevydržanie.

„Takto sa nedá žiť,“ trápil sa František. Hojdal sa v kresle a pozeral von oknom. Už ho netešil ani pohľad do upravenej záhradky.

Ako z toho von? On nič stláčať nechce. Odmieta! Neurobí to!

„Očakávaná doba meškania sa môže zmeniť! Presne to im napíšem. Nech mi už dajú pokoj!“ vykríkol František. Takto poľahky – nádejal sa, vyrieši rébus, čo ho zamestnával posledné dni. Splní úlohu a pritom zachová život na Zemi.

Konečne utíchne zvuk červeného alarmu v podzemnej jaskyni pod jeho domom. Počuje ho síce len on, takže k žiadnemu škandalóznemu odhaleniu nepríde. Ale kto má žiť so zavýjajúcou sirénou v hlave dvadsaťštyri hodín, sedem dní v týždni? On už našťastie nie!

Posledné týždne si úlohu takzvaného strážcu alarmu pre prišelcov, ako ich nazýval sám pre seba, neveľmi užíval. Dlhé roky sa cítil vďaka rodinnému tajomstvu výnimočne. No teraz, po tom ako stretol Elu s jedným l, sa všetko zmenilo.

Zamiloval sa.

Azda prvýkrát v živote mu záležalo viac na inej bytosti ako na sebe.

Až teraz vo veku 35 rokov pocítil, že aj niekto iný môže byť výnimočný. Elka – ako ju volal – bola vedkyňa, zaoberala sa kvantovou fyzikou. Práve tým mu učarovala. František – ako ostatne všetci z jeho rodiny – bol viac ako nadpriemerne inteligentný. Vyrastal z pocitom, že je čosi viac ako ľudia naokolo. Vynikal už v škôlke, čítať vedel v troch rokoch, na prvom stupni derivoval. Nikam nezapadal, všade vyčnieval. A nešlo len o hlavu, ktorú zdobila hustá hriva kučeravých mrkvových vlasov, bol i vyšší a širší ako bežný priemer. Keď sa k tomu prirátali čudácke spôsoby jeho rodiny, nečudo, že žil osamelo.

Po celé generácie Františkovci neopustili malé mestečko na úrodnej rovine. Celé generácie sa držali tohto miesta. Bolo vopred určené, dané, že tu budú žiť. Nech sa deje, čo sa deje. Prežili knieža Rastislava, vpád Hunov, nájazdy Turkov i naťahovačky o hranice. Akoby záležalo na tom, či je to akési Slovensko či Horné Uhry?

Taľafatky!

Vždy tu boli v nemennom zložení. Rodičia a dve deti. Mama, otec, dcéra a syn. A tak by to bolo aj ďalšie generácie, ak by sa nerozozvučal alarm.

Odvtedy nebolo hodiny, čo by František nepreklínal svoj osud.

Nehovoriac o snoch s tou ženskou.

„Aczarts, milovaný Aczarts, neviem sa dočkať dňa, keď oviniem tvoje spletité spaženie!“ mrmlala mu do ucha. V tom blúznení nikdy neotvoril oči. Bál sa na ňu pozrieť. Je to jedna z nich. Prišelkyňa, tým jediným si bol istý.

Čo od neho chce?

Vlastne vie... má stlačiť to prekliate tlačítko. Má zničiť Zem a nachystať im ju.

Ale prečo zo všetkých ľudí práve on? Prečo teraz, keď stretol Elku?

2.

Už niekoľko dní vedel, že nič nestisne. Nie. Neurobí to. Zradí predkov. Neuposlúchne.

František od detstva počúval, ako má strážiť vzácny prístroj. Aká dôležitá je jeho úloha. Je strážca alarmu. Je výnimočný. Zo všetkých bol vybratý on, aby spustil prípravu planéty na príchod Iclesirpov.

Teda pôvodne to bol on a sestra. Po jej nešťastnom skone v jazere, zostal na úlohu sám.

„Nemala sa, čo hrabať do vody,“ pomyslel si vždy, keď si na ňu spomenul. Ich rodina bežnú vodu neznášala, používali len prevarenú. Na pitie i umývanie. Lenže sestra chcela vyhovieť kamarátkam, porušila zákaz a doplatila na to. Umierala dlho a v strašných bolestiach.

František má tieto spomienky obostreté milosrdnou hmlou. Tak ako takmer všetky spomienky z detstva. Ostrejšie si pamätá až udalosti od svojej trinástky. Vtedy sa stal sám sebou. Dovtedy žil v mrákotách. Jedine mozog nasával vedomosti, on akoby spal.

Niekedy premýšľal, čo sa stalo s jeho otcom. Opustil ich? Počul o takých prípadoch. Bol si istý, že jeho otec taký nebol. Pravdou však je, že keď dovŕšil 13 rokov, otec sa rozplynul. Zmizol. Zostala len mama. Prišiel o ňu minulý rok. Jej popol uchovávali v podzemnej jaskyni, hneď vedľa alarmu. Tak si to želala. Do poslednej chvíle blúznila o návrate, pozerala túžobne k oblohe. „Neprídu po mňa? Prečo to toľko trvá!“ vykrikovala pred skonom.

Teraz sú tu.

A on má stlačiť to prekliate tlačidlo.

„Nie, nemôžem. Nemôžem,“ plakal František v podzemnej jaskyni. Nutkanie urobiť, čo chce od neho otravný stroj bolo silné.

„Spustite prípravu! Meškáte!“

„Prečo meškáte?“ zjavilo sa na obrazovke.

Františka zachvátila panika. Musel sa prefackať, aby gombík nestisol.

Nakoniec držiac si ruku, vyťukal: „Očakávaná doba meškania sa môže zmeniť!“.

V tom alarm utíchol.

3.

„Prečo si taký vážny?“ spýtala sa ho Ela. Posadila sa na posteli a rukou naslepo hmatala po tričku. Bez okuliarov nevidela dobre.

„Nič. Všetko je v poriadku. Poďme spať,“ odvetil František a pohladil ju po zamatových vlasoch. Takto sa mu páčila najviac – keď ležala unavená na jeho ramene.

Odkedy prekročili hranicu intimity, vedel, že nikdy, za žiadnych okolností sa tlačidla nedotkne. Už len kvôli nej.

Zistil totiž, čo je to láska. Vyrastal v chlade. Ten vládol i medzi jeho rodičmi. Videl ich niekedy držať sa za ruky? Bozkávať? Keď si premietal hmlisté záblesky z detstva, tak ani raz. Vlastne ani jemu neprejavovali rodičia veľa lásky. Jediný záchvev citu sa mu vynáral len v spojitosti so smrťou sestry.

„Čo budem teraz robiť? Čo len so mnou bude?“ plakala vtedy mama a búchala si hlavu do steny. Na jej zúfalý výraz, keď priniesli domov sestrine bezvládne telo, nikdy nezabudol. Tá hrôza v jej očiach. Musela ju milovať. A azda milovala i jeho. Prečo by inak bola taká zúfala?

Chtiac-nechtiac si však musel priznať, že ani on veľké city k rodine nemal. Spojitosť, áno. No lásku? Nie.

František si dlho nepospal.

„Aczarts, čo sa deje? Hádam si zabudol na náš sľub? Aké meškanie, aké menenie?“ hnevala sa tá ženská.

„Si len sen, len sen...“ mumlal z driemot.

„Sen? Len sen! Čo to trepeš, ty mumák! Váľaš sa tu s hentým tvorom, kým ja som celé veky čakala, oprašovala tvoju schránku, telo, konštrukciu... Niečo si mi sľúbil, Aczarts, a ten sľub dodržíš, aj keby som ti mala spaženie okliesniť!“ jačala.

Františka až trhlo. To nie je žiadne zdanie, veď je hore. Hlas počuje jasne, akoby stála vedľa neho. Prudko sa posadil. Načúval.

„Aczarts, čo vyvádzaš? Okamžite choď stisnúť ten gombík! Daj sa dokopy! Čochvíľa som pri tebe a uvidíš!“

„Čo? Čo uvidím?“ opáčil. Hoci žmúril v tme, nevidel nič. Odľahlo mu.

„Odpustím ti tvoje poblúznenie, veď žiť toľké roky obklopený tými primitívnymi tvormi, replikovať sa... Chápem, chápem, zblúdil si,“ šemotila.

V hlave sa mu začali vynárať pradávne spomienky. Loď, lúčenie, úloha... replikovanie!

Striaslo ho.

„Aksal,“ šepol.

„Tak konečne si si spomenul,“ odvetila.

4.

František vstal.

V jeho srdci zúrila búrka.

Ela, Aksal, všetko jedno.

Hneval sa. Oklamali ho. Nie, vlastne nie. Oklamal sa sám.

Replikovanie.

On je predsa vlastný otec, dedo, on len on. Aczarts. Odjakživa je to on. Pochopil.

Teda ešte tu bola aj ona – Artses. Ale jej život ukončila hlúpa nehoda.

A on by sa už sám replikovať nedokázal. Nepomohla by mu v tom ani Ela. Nie je totiž ako oni. Potrebuje Aksal. Alebo teda inú, dozretú a svojho druhu. Inak jeho existencia v tomto vesmíre skončí.

Všetko do seba zapadlo, preto si na nič nepamätal. Bolo to len telo. Inteligentná schránka. Až potom, potom...

Čo to splietala? Že oprašuje jeho... telo? Takže kdesi tam, je jeho skutočná podoba.

„A toto? Toto je len biologický stroj, schránka, nástroj pre jeho nesmrteľné Ja,“ šepol sám pre seba. Lebo oni, Iclesirpovia, sú nesmrteľní. A on je jedným z nich.

Hrdý,jasnozrivý, neporaziteľný národ. Im patril vesmír a všetko v ňom. Poznali jeho tajomstvá. Vedia, ktorá planéta je vhodná na život. Na každej mali strážcov, ktorí vo vhodnom okamihu spustili prípravu. Teraz bol rad na Františkovi. Iclesirpovia sa potrebovali presídliť. Očividne zanikal ďalší z ich svetov. A prišiel rad na Zem. Bez prípravy prísť nedokázali, ich existencia je úplne iná ako tá pozemská.

František, ako si stále hovoril, keďže jeho skutočné meno mu nešlo na jazyk, vedel, že nemá na výber. Buď zahubí život na planéte, alebo zhynie on.

Pre jeho ľudí to znamenalo len o čosi dlhší let na inú planétu. Pre neho smrť.

Doteraz sa bál na to slovo, čo i len pomyslieť. Posledné dni ho omieľaľ na jazyku.

Aké to je, skončiť? Nebyť?

Hlava mu išla prasknúť. Každú hodinu sa mu vybavili ďalšie udalosti z minulosti. Veď žil celé veky. Videl už asi všetko. Zánik hviezdy, jej zrod. Sled planét, ktoré Iclesirpovia vyťažili. Rôzne svety, životy, tvory, civilizácie. Prach. Aké smiešne mu prišli ľudské snahy čosi recyklovať. Načo? Stačilo sa pobaliť a išlo sa ďalej.

Askal bola jeho životná družka. Už si spomínal na jej omamné spaženie, rozkoš replikácie. Radosti obývania nového tela. Nenásytnú túžbu pochopiť a obsiahnuť všetko. Je to však márnosť, len márnosť. Dni sa mu zlievali do jedného veľkého pachtenia.

Nikdy nemali dosť, vždy chceli viac. Nemuseli sa trápiť o život, svet, boli veční. Zostávala po nich iba púšť. Františka straslo. Náhle pocítil odpor k svojmu druhu. Hádam za tie stáročia zľudštel? Nie, to nie, pomyslí si. Nie, bol stále rovnaký, len... miloval.

5.

„Som tehotná,“ ozvalo v telefóne.

„To nie je možné,“ skríkol František. Alebo je? Veď jeho pozemské telo bolo dokonalé po všetkých stránkach. To, že ho doteraz takto nevyskúšal, bola len zhoda okolností.

„Nečakala som, že takto zareaguješ,“ zafňukala Ela.

„Prepáč, prepáč. Odpusť prosím, len ma to šokovalo...“

Na druhej strane zostalo ticho. Začul ako položila prístroj, vyfúkala si nos. Ako len mohol byť taký necitlivý. Pravdou bolo, že pozor si nedával, takáto možnosť ho ani len nenapadla. Prečo by aj?

„Chcem si to nechať. Mám už svoj vek a toto je asi posledná šanca mať dieťa...“ prehovorila po chvíli ona.

František mlčal. Nevedel, čo povedať. Bol zmierený so svojím osudom.

„Nič na to nepovieš?“

„Premýšľam.“

Asi sa jej to dotklo, lebo zložila.

František vstal.

Srdce mu spievalo.

Zamieril rovno do podzemnej jaskyne. Ani len nepozrel na displej.

„Za Elu, za dieťa!“ skríkol a spustil núdzové zničenie.

Mal presne minútu, aby opustil úkryt.