Želanie

1.

„Je to moje. Moje. Nič im nenechám...“ šomrala Nora. To ona mala žiť v dome, užívať si drahý nábytok. Piť z porcelánového servisu, nie z lacnej šálky, čo má doma. Brala veci jednu po druhej a narýchlo balila.

Vzala i to, čo pôvodne chcela jej sestra. Veď čo by s tým robila? I tak nemá vkus, ani nadanie, aby pochopila filozofickú literatúru.

A vtedy ho našla.

List.

„Pre Anku,“ stálo na obálke otcovým roztraseným písmom.

Vyšla na priedomie. Do očí jej udrelo jesenné slnko. Zapálila si. V jednej ruke cigareta, v druhej list. Prsty sa jej chveli.

Musí to otvoriť, pomyslela si.

Nie je možné, že sestra zase niečo dostane. Prečo ju obišiel? Iste, manželstvo sa jej nevydarilo. No jej muž bol aspoň lekár, nie ako sestrin, robotník. Že pil? A?! Manželstvo udržala, prežila mužovu smrť, ani deti sa jej, vraj, nevydarili – darmo do nich húdla, plakala či sa vyhrážala. Dcéra sa ponáhľala do manželstva, porodila dve deti, čo jej vzali voľný čas, ambície i postavu. A syn? Vzal si rozvedenú ženu s dvomi deťmi.

Rýchlo roztrhla obálku:

„Milá Anka,

keď čítaš tento list, som už mŕtvy. Prežil som dobrý život a utrhol som si všetko, čo môže človek chcieť i viac. A to isté chcem pre Teba...

Zvažoval som - ale len chvíľu, ktorej z vás zverím tajomstvo bohatstva a sily. Vybral som si Teba. Nielenže si i bez tohto poznania vedela svoj život naplniť, ale dokázala si i zveľadiť, čo som do Teba zasial. Na rozdiel od nej, Nory. Tá zlyhala na celej čiare.

Za to, že sa mi v živote darilo, vďačím nevinnému kúzlu. Zváž, či ho využiješ, vyberá si daň. Platíš podľa toho, na čo kúzlo použiješ.

Nájdeš ho na priloženom papieri...“

Až vtedy si Nora všimla zažltnutý lístok, čo spadol na zem. Vrhla sa k nemu – takmer ho zapálila ohorkom. Ďalej nečítala. Kúzlo! Triasla sa, keď rozkladala papier so zaklínadlom. Škoda len, že je taká stará..., napadlo jej.

„Milý služobník,

pri najbližšom splne sa postav nahý k oknu a tri krát zvolaj: „Nech je po mojom a budem ti slúžiť!“.

Potom lístok spáľ!

Ona splní Tvoje prianie. Ona naplní Tvoj život. Jej zaplatíš daň. Dostaneš všetko, čo si zaželáš, ba i viac, preto voľ dobre!

Tri dni predtým, ako si vezme svoju daň, Ti donesie nový lístok pre ďalšieho služobníka!

Sláva Jej!

Do služby!“

„To je všetko?“ vykríkla Nora.

Presne vedela, čo chce.

2.

Keď sestra prišla, bolo všetko, čo sa dalo odniesť, preč. Už len vyriešiť, čo urobia s domom.

Anna si vzala len čosi na pripomienku šťastnejších dní, keď boli malé a malé boli aj Norine vrtochy.

Hádať sa s ňou nikdy nemalo zmysel. Veci prekrútila, ako sa jej hodilo. Ak to nepomohlo vytiahla starú krivdu, ktorú bolo treba odčiniť. A tak ju nechali, nech robí, čo chce. Za tie roky toho veru nebolo málo.

Nore už ťahalo na sedemdesiatku. Celý život si chcela uchmatnúť aspoň kúsok otcovej pozornosti, márne. Odjakživa lipol na staršej dcére, Noru strpel, no nemiloval. Čo jej ostalo? Len presvedčenie, že je o niečo lepšia. Ak nie oveľa, tak aspoň o chĺpok. A tak si zaslúži o čosi viac.

Noru našla Anna v otcovej pracovni. Sedela za jeho stolom a prezerala si obsah šuplíka.

„Ahoj, hľadáš niečo konkrétne?“ hlesla Anna.

Noru trhlo, ale nedala sa vyrušiť.

„Hľadám zmluvu! Čo asi!“

„Zmluvu?“

„Áno, áno. Zmluvu. Napadlo ma, žeby sme macochu vyplatili a dom si necháme,“ povedala Nora, no myslela len seba.

„Nestačí ju vyplatiť, dom potrebuje rekonštrukciu, vnútri i vonku. Rovnako záhrada, brána, plot i garáž. Aj altánok vyzerá na spadnutie!“ pripomenula Anna. S mužom sa uzniesli, že najlepšie by bolo dom predať. Vyplatia nevlastnú matku a čosi im aj zostane.

„Dom si nechám! Teda necháme. Peniaze sa nájdu, ja už viem kde,“ štekla Nora.

Anna už už mala na jazyku čosi o vyplatení jej rodiny, no prehltla to.

3.

„Chcem späť, len to, čo mi patrí – moje deti a ten dom!“ šomrala si Nora v tú noc, keď nemohla zaspať.

Vtedy si spomenula! SPLN!

Vo vrecku nočnej košele nahmatala lístok. Ako to bolo? Nahá k oknu a trikrát zvolať akúsi vetu..., ach, tá jej pamäť, ešteže má papierik, spomínala si.

V chvate sa vyzliekla. Z nočného stolíka vzala zápalky a po krátkom váhaní i cigarety. Postavila sa do otvoreného okna. Naskočila jej husia koža.

„Nech je po mojom a budem ti slúžiť!“ zvolala.

„Nech je po mojom a budem ti slúžiť!“zakričala.

„Nech je po mojom a budem ti slúžiť!“ ziapala.

Náhlivo lístok spálila. Popol uchytil poryv vetra.

Nič.

Zapálila si.

Zazrela čiernu mačku, ako sa šplhala na strom. Mesiac sa odrážal v jesenných mláčkach, čo zostali po daždi, v popadanom lístí, v sklách áut. Bola jej zima, no zdráhala sa zavrieť okno, čakala odpoveď.

„Zalez, bláznivá ženská,“ zakričal náhodný chodec.

Až vtedy sa strhla. Ešte naňho zagánila, zahasila cigaretu na parapet a zavrela okno.

Čakala odpoveď alebo aspoň znamenie, čosi. Žeby ju otec ošálil? Lenže list bol pre Annu, tej by neklamal.

„Nič iné si neželáš?“ ozvalo sa spoza vejúcej záclony.

Nora sa mykla. Iste sa jej to len zazdalo.

„Len návrat detí a ten dom?“

„Len... len nech je po mojom,“ sykla Nora.

„Bude, bude... Nepôjde to však ľahko a chvíľu to potrvá,“ povedala neznáma.

Po chvíli sa vynorila spoza záclony, Nore sa zdala úplne bežná. Mala úplne nevýrazné črty, vlasy neurčitej farby, zastrihnuté pod uši. Na sebe oblečený kostým v hnedosivom odtieni. Nie je ani pekná, ani škaredá, ani mladá, ani stará.

„Všedný zjav má svoje výhody. Nepotrebujem, aby služobníkovi – v tvojom prípade služobníčke, nech sme korektné, zo mňa padla sánka. Na taľafatky si nepotrpím,“ povedala.

„Samozrejme, o to nejde,“ hlesla Nora. „Len som čakala, že...“

„Že sa zjaví dáka bohyňa? Dúfam, že som ťa veľmi nesklamala...“

„Nie, nie, o to, predsa nejde, nezáleží na tom...“ zahovárala Nora.

„Dobre, dobre, začínaš ma tými rečičkami unavovať. Prejdime k veci,“ prehovorila Ona. V rukách sa jej objavil ošúchaný kufrík. „Kde ťa len mám... aha, tu!“ povedala a vytiahla biele tlačivo.

„Tu by som potrebovala jeden podpis,“ ťukla prstom na prázdny riadok.

„Perom?“ pýtala sa Nora.

„Čím len chceš, hoci aj krvou,“ zasmiala sa Ona. „Tuším čítaš priveľa hororových príbehov, ale nedbám, ak na tom trváš!“

Nora zacítila jemné škrabnutie.

„Au,“ sykla.

„Ani to nebolelo, že?“ smeje sa ženská. „No nenaťahujme to, podpisuj!“

Až vtedy si Nora všimla, že žena má akési pridlhé prsty s prerastenými nechtami. Kým papier podpisovala, zazrela jej nohy. Bože, veď je bosá! A na nohách má dlhé nechtiská.

„Táááák, to by sme mali, dobrú noc, porúčam sa!“ povedala Ona a zbalila si papiere.

„To je všetko?“

„Nič sa neboj, moja, nič sa neboj. Dočkáš sa, skôr ako sa nazdáš,“ zasyčala.

„Takto sme sa nedohodli,“ rozčúlila sa Nora.

„Vyčkaj času ako hus klasu,“ chechtala sa tá. „Kam sa ponáhľaš? Jáááj, máš svoj vek, no však ešte pár rôčkov ťa čaká vo svojom želaní, so svojím želaním, pri svojom želaní... Neboj, nebudem to naťahovať. Užiješ si to všetko do sýtosti... až ti bude priveľa!“ rehotala sa ženská.

A zrazu jej nebolo. Zostal len prievan.

4.

Naťahovačky o dom trvali niekoľko mesiacov. Nakoniec ich Nora unavila. Ustúpili. Na to nebolo treba žiadne kúzla. Macocha sa zmierila s oveľa nižšou sumou. Anne strčila do rúk kľúče, vraj je hockedy vítaná. O vyplatení ani nemukla.

Ťažšie bolo nájsť peniaze na rekonštrukciu.

Nora mala úspory – a nie malé, netúžila ich ocápať na dom. Veď je tu jej syn! Namiesto pchania peňazí do tej ženskej a jej deciek, by mal pomôcť matke. Syn prispel, no Nora musela voľky-nevoľky podpísať u notára pôžičku. O štyri týždne sa ukázalo, že nevesta je chorá. Rakovina. Bola v poslednom štádiu, išlo to rýchlo.

Syn prišiel za Norou ako poslušný psík, nemusela ho ani volať. Vyženených synov si vzal ich otec.

Dcéra akoby len čakala, kým bude dom obývateľný. Potom prišla s tým, že potrebujú doma čosi opraviť. Nasťahovala sa aj s deťmi a bez muža.

Nora žiarila spokojnosťou. Konečne ich mala späť! Oboch!

Na splatenie dlhu nemyslela. „Prečo by mala ona, platiť za niečo, čo jej právom náleží?“ utešovala sa.

5.

Noru zobudil jemný vánok, okno bolo zatvorené. A to i napriek tomu, že noc bola teplá. Akosi dúfala, že Ona takto nevojde.

No zrazu tam bola. Tentokrát si dala záležať – večerné šaty posiate čiernymi flitrami. Spod sukne jej vykúkali jašteričie nohy s dlhými pazúrmi.

„Ahoj Norika,“ prehodila ledabolo. „Dúfam, že si spokojná s vývojom situácie a nič ti nechýba. Splnila som, čo si chcela a teraz...“

„Spokojná ako spokojná,“ skočila jej do reči Nora.

„A čože moja, hádam sa chceš sťažovať, reptať či zdržovať?“

„Ja len tak... napadlo ma, že...“ habkala Nora stále ležiac v posteli.

Žena sa zrazu týčila priamo nad ňou: „Vravím, nepokúšaj! Dohoda je dohoda!“. A dlhými nechtami na palci a ukazováku pravej ruky jemne potiahla perinu. „Hybáj k stolu, ber pero a píš!“

Mám už len tri dni, pomyslela si Nora. A dcéra sa stále nerozviedla, syn sa nestretol so ženou, čo mu vybrala. Sú tu, ale i tak ju neposlúchajú. A ona pre nich toľko obetovala!

„Veru tak, Norika, ani jeden ti nepoďakuje a čoskoro si začnú opäť robiť, čo chcú,“ zasmiala sa Ona. „Dúfam, že to máš dobre premyslené. Ja by som kúzlo nedávala ani jednému... ako si ustelieš tak budeš spať!“

Noru zamrazilo. Syn alebo dcéra?

Obaja sú nepodarení. Nebude to výhra tak či tak, no nádej zomiera posledná, pomyslela si. Po krátkom zaváhaní dopísala oslovenie a meno na obálku.

Žena jej ju chytro vytrhla z rúk. „Tak takto si sa rozhodla, múdre to nie je, ale chápem,“ zarehnila sa, až jej zabehlo. „Dovidenia o tri dni!“

A už jej nebolo.

O tri dni dostala Nora porážku.

Zostala na vozíčku, nehovorila, z ovisnutých úst jej tiekli sliny. Zlostne gánila na svet.

„Čo s ňou urobíme?“ opýtal sa syn.

„Neviem, ja sa o ňu starať nebudem,“ odsekla dcéra.

„A vari sa mám ja? Na krku mám hypotéku, nemám čas vymieňať mame plienky!“

„A ja? Na krku mám dve malé deti... A okrem toho, potrebujeme ďalšiu izbu, môj muž príde. Nemôžeme sa tiesniť v tej kutici,“ spustila dcéra. „Mama, pôjde do ústavu! Ibaže by si, predsa len chcel...“

„Sám to nezvládnem,“ zvesil plecia syn.

„Tak, tak...“ pritakala dcéra. „Mal by si si zariadiť vlastný život, tu ostať nemôžeš. A neboj sa, s dlhom ti pomôžem, niečo ostalo po mame... Veď dáko si poradíš.“

Ani si nevšimla ako Nora stisla pery do tenkej čiarky a zaťala päste. A ušlo jej i to, že v miestnosti za záclonou sa ktosi potíšku zasmial.