Víly (nie) sú feministky

1.

„Môže byť, Vila?“ opýta sa kolega z domáceho, ktorý jej doniesol stranu na kontrolu.

Fúúú, fúkne Vila na vytlačenú stranu. Písmenká sa rozutekajú do strán. Zamáva listom papiera. Všetko sa opäť poskladá. Pohľadom ponad okuliare ešte preletí text. Otvarák, podfoto, podval, dvoják, ako hovoria v redakcii. Bez jedinej chybičky. Potom prikývne a podá mu stranu.

„Si skvelá, ďakujem,“ hlesne a už ho niet.

Vila sedí za svojím stolom, usilovne ťuká do klávesnice. Prehadzuje články na web, robí posledné úpravy. Služba jej svižne ubieha. Ešte posledné strany a padla, pomyslí si.

Teší sa domov, hoci prácu v denníku miluje, je náročná. Dvakrát tak pre ňu. Musí totiž zladiť prácu so svojou podstatou. Tanec! Presnejšie spomienky na tanečníka.

(Na osobný život nemá čas, nenavrávajte si, práca v denníku si žiada šesť dní v týždni.)

Práve s tými spomienkami to býva náročné. Posledné pohľady mužov, keď pochopili, že ich vlákala do pasce, ich naťahujúce sa ruky, výkriky... kovová vôňa krvi. Ona v pavučinkových šatách... Všetko aby naplnila požiadavky bratstva. A načo, načo? Odkedy ich zradila, nevie sa tej pachute zbaviť. Pichá ju ako zabudnutý špendlík v čerstvo ušitých šatách.

Cŕŕŕn, cŕŕŕn, ozve sa pevná linka na jej stole. Mykne hlavou, očami zaostrí na malý displej, no kým prečíta, kto volá, aparát stíchne. Dvihne slúchadlo, no noha sa jej mimovoľne zatrasie. Potom sa pridá druhá. To hádam nie! Je priskoro, veď ešte nie je ani deväť hodín! zhrozí sa. Iba žeby, iba žeby, zvažuje, je blízko tanečník.

Mykne hlavou, dlhé kadere svetlých zvlnených vlasov sa jej rozhojdajú do rytmu nepočuteľnej hudby. A ona vie, vie, že je stratená.

Rýchlo vstane, slúchadlo padá na stôl. Píp-píp, píp-píp. Srdce jej búši, končeky prstov brnia, pohne nimi hrala na neviditeľnom nástroji.

Nachvíľu, len na maličkú chvíľočku... musí poskočiť, priskočiť, klesnúť, vzlietnuť, hýbať sa, rozhýbať, klesať, stúpať, tancovať... Teraz, hneď teraz, zaraz... Pohne sa do rytmu, stolička padá, nezastavuje.

Vypláva z redakcie, akoby ju hnal víchor. Vybehne schodiskom. Najmä rýchlo, rýchlo, rýchlejšie.

Cestou na chodbu vrazí do kolegu. Ten za ňou hľadí, ani nezavrie ústa. Berie schod po schode, vznáša sa, robí piruety, vzlieta hore, hore, von... Otvorí dvere, podvedome sa zatrasie, do nosa jej udrie studený vzduch. Do ihličia, zanadáva v duchu.

Pravá noha poskočí, ľavá sa pridá. Krok, skok, úklon, otočka. Vila vie, že by nemala, že by mala dokončiť službu... lenže paže ju neposlúchajú, hlava sa jej kýva do ohlušujúceho rytmu. Jemné vločky ju hladia po tvári, vyčarujú úsmev na jej bledej tvári.

Až kým nezbadá svojho tanečníka.

Pery jej zamrznú na polceste k úškľabku.

„Ty!“ skríkne medzi dvoma tanečnými krokmi. „Ako sa opovažuješ...“

„Fandango,“ odvetí namiesto pozdravu vysoký muž v čiernom plášti. „A kohože si čakala? Tss, tss, tss,“ chechce sa a ukazovákom ľavej ruky jej šibrinkuje pred očami do rytmu svojich slov. Pravačkou ju zvrtne.

Vila sa chtiac-nechtiac poddá. Vlasy jej tancujú v snehových vločkách ako hustý závoj. Hudba ju ovláda, rytmus jej vládne, tanečník ju opantá. Ale prečo to, dopekla, musí byť Koloman? Prečo, keď ju chcú potrestať, posielajú práve jeho?

„Mám uzávierku,“ šepne mu do ucha.

Koloman nadvihne obočie: „Čože?“

„U-z-á-v-i-e-r-k-u, chápeš?“ oduje pery Vila. „Nemôžem sa tu zvŕtať celý deň, hoci rada by som... ale... noviny musia odísť na čas,“ zalieča sa.

„Čo tam po novinách, hodina sem, hodina tam. Poradia si, čo sa tu lopotíš, toto nie je prácička pre tvoje jemné ručičky,“ odpovie Koloman a popritom jej bozkáva konce prstov. „Tieto prstíky sú stvorené na iné veci... bratstvo ťa nenechá len tak, ja ťa nenechám...“

Vila dupne nohou.

Hudba ustane.

„Chacha chá, raz darmo Vila, ešte to máš v sebe,“ rozrehoce sa muž. Potom sa otočí okolo svojej osi, luskne prstami a s rozbehu skočí z budovy do hustého sneženia.

Vila podíde k okraju strechy. Cez vločky nevidí nič. Začuje však dupot kopýt.

„Čakaj ma,“ ozve sa zvučný hlas spoza bielej clony.

Vila sa strasie. Uzávierka, uzávierka, rýchle, hučí jej v hlave, kým za sebou zatvára dvere na strechu.

2.

Klop-klop, ozývajú sa jej tanečné topánky na klzkom chodníku. Nohy jej kmitajú do rytmu. Koloman jej nejde z mysle. Prečo teraz? Práve teraz, keď už si myslela, že na ňu zabudli.

Mimovoľne zatne päste vo vreckách kabáta. Bude sa musieť bratstvu postaviť. Nechcela to, nechce, ale má na výber? Pýta sa sama seba. Potrasie hlavou, samozrejme, že nie. Otázkou tak ostáva jedine to, kedy a kde.

(Naozaj?! Zapiští pochybovačný hlások, kdesi úplne vzadu.)

„Konzervatívni hlupáci,“ šepne takmer nečujne. „A hlupane,“ doplní pohotovo. Ešte, rozmachne sa zovretou rukou, ešte im ukáže aj ich nabubrelému bratstvu. Toľko rečičiek o solidarite a nevedia ani zahrnúť ženskú časť sveta, hromží v duchu.

Spoza zasnežených stromov vykukne budova redakcie. Týči sa spoza parčíka ako šedý výkričník. Hoci nemá rada modernú architektúru, srdce jej poskočí. Bez novín by musela hľadať inú príležitosť, ako sa uplatniť v skutočnom svete. Konečne môže ponúknuť svoje myšlienky svetu, konečne má priestor nebyť len pekná tvár, hoci...

(Vila je totiž na úteku.)

(Bratstvo chce svoju dcéru späť.)

(Vila už nie je tá, čo bývala. Jediné, čo ju spája s minulosťou, sú nepokojné nohy.)

Ranná porada ju vyčerpá. Nič ju nerozčertí viac, ako stereotypné bláboly samozvaných vodcov. Napríklad ten tĺk zo športu, naozaj musí neustále riešiť, či sa usmieva?

„Ale no tak, Vila, hádam si sa neurazila?“ žmurkne na ňu pri odchode editor z domáceho. „Veď len žartujeme.“

Vila stisne pery. Zdržala sa, kolegovia, a kolegyne – doplní si v duchu – sa už tisnú pri dverách. Denník je denník, uzávierka nepustí. A koľkože do nej ostáva? Päť až deväť hodín podľa rubriky a strany. Pre ekonomiku presných osem hodín čistého času.

„A zase, zase,“ vytiahne ľavý kútik úst, „zase sa mračíš. Nepristane ti to...“

„A čo ťa je do toho!“ zhúkne a prstom mu ďobne do hrudníka. „Čo ťa trápi, ako sa tvárim, či netvárim, čo robím alebo nerobím. Ja ťa nekomentujem.“

„Pardon, pardon, mladá dáma,“ uškrnie sa kolega.

„Mladá dáma,“ zaškrípe zubami Vila. „Komentujem snáď ja tvoj vek?“

„Muži predsa nestarnú,“ odsekne. „Sú ako kvalitné víno, zato ženy, ženy sú skôr ako burčiak...“ chechce sa.

„To nie je smiešne.“ Vila si prekríži ruky na hrudi. Ohrnie pery. Pozrie naňho úkosom. Vie, že by stačil jeden pohľad ponad sklá, jeden tanečný krok a bol by jej otrokom.

(Ale ona už nechce tieto skratky, chce výsledky, bez uľahčenia.)

„Ale si sa rozohnila. Hovoríš ako dáka modrá pančucha,“ skočí jej do reči a pokrúti hlavou. „Vyzeráš ako víla, a tie predsa nie sú feministky.“

„Aby si nebol prekvapený,“ odvrkne Vila. Otočí sa na opätku a zmizne v chodbách budovy. Náhli sa, oči ju štípu. Hľadá anonymitu toaliet. Hneď by ju onálepkovali ako hysterku. Ona totiž v práci nikdy neplače.

(Buďme úprimní, nečujne plače iba za dverami toalety.)

3.

Vila pozbiera všetky svoje sily, aby sa donútila dvihnúť telefón. Číslo – hoci na prvý pohľad utajené – pozná viac ako dobre. Veď ktorá pozemská bytosť by mala namiesto čísla hviezdičku?

(Ak si myslíte, že ide o Kolomana, tak... ale nepredbiehajme.)

„Áno?“ ohlási sa do aparátu. Prezerá si pritom svoje ruky. Sú jemné ako to najjemnejšie páperie. Ich dotyk je zamatový. Hladí, aj upokojuje. Láka, vábi, zväzuje...

„Tak predsa!“ ozve sa podráždene z druhej strany. „Mám ťa, čo to vyvádzaš? Mala by si sa vrátiť, kým sa dá, kým... kým...“

„Kým čo?“ skočí do vyhrážok Vila.

„Sama vieš, že si bratstvo napajedila!“ odvrkne hlas. „Dokedy ich chceš naťahovať?“

„Kým naprší a uschne!“

„Vila!“

„A čo mi urobíte?“ opýta sa a uškrnie. „Odišla som, nie som už nástroj bratstva, exkomunikovali ste ma, čím sa mi chceš ešte vyhrážať?“

„Máš povinnosti voči bratstvu! Jeho veličenstvo žiada, aby...“

„Môže tak akurát vieš, čo!“ odvrkne a tresne aparátom o stôl. Ten hlupák... zatína päste.

Najviac zo všetkého neznáša tieto moralizujúce plky. Banality, ktoré zastierajú skutočnosť. Taľafatky, čo bránia vo výhľade, v nádychu, v zmene. A prečo sa vlastne volajú „bratstvo“? pýta sa sama seba. Veď sú skoro samé sestry, až na pár tanečníkov, strážcov a toho mamľasa, čo si – bez akejkoľvek voľby – začal hovoriť „kráľ“. Veď je to vlastne tiež len tanečník, nič viac, nič menej. Aj on musí poslúchnuť výzvu do tanca.

Podoprie si bradu a zadíva sa do okna. V zimnom vetre sa mihajú konáre stromov ako nohy a ruky zblúdených v temnom lese. Sem-tam zaklopú na sklo. Jemne, akoby omylom, sa dotknú svojho odrazu.

Vilu strasie. (To bude asi svedomie...)

Na myseľ jej prídu veci, čo by najradšej vymazala. Lenže, urobila ich. Nech sa snaží, ako chce, nikdy ich neodčiní. Hlasy, vône, dotyky, tváre, telá, duše. Duše... Prsty sa jej zachvejú. Potrasie hlavou, toto už má za sebou.

Máš povinnosti voči bratstvu, zopakuje si v mysli Celestíniným hlasom. Mrcha jedna nafúkaná! Vždy bola taká poslušná, úslužná, podlízavá... dotiahla to veru ďaleko. Pravá ruka kráľa! I keď samozvaného.

(A možno – pozrime sa skutočnosti do tváre – je pravda uprostred, a len jej pripomína, čo sama odmietla.)

Už vie, čo urobí. Stačí zmeniť to, čo existuje. Nimrá sa v tej myšlienke, otáča ju zo všetkých strán, skúma, kritizuje... Čuduje sa, že sa do toho nepustila už skôr.

4.

„... a preto dovoľte, aby som vám predstavil nového kolegu,“ reční šéfredaktor, keď Vila vpáli na rannú poradu.

Nepozerá vľavo ani vpravo, len sa náhli na svoje miesto. Nového zazrie len ako tmavú škvrnu. Zaspala! Ako sa jej to mohlo stať? Vyčíta si.

„... iste bude skvelou posilou tímu,“ zachytia jej uši. „... váš nový kolega Koloman...“

Zvuk toho mena sa k nej dostane s niekoľko sekundovým oneskorením. Zdvihne pohľad od svojich poznámok k dnešnej výrobe a tam ho zazrie. Oči sa im stretnú. Koloman hodí vlasmi, nadvihne kútik úst a jedno obočie.

(Dakedy ju toto gesto priťahovalo, teraz... jej len dvíha tlak.)

„Vitaj,“ precedí cez zuby, keď mu podáva ruku.

„Čo tak mdlo?“ prehodí a pozrie na jej ovisnutú dlaň. „Ako mŕtva ryba...“

„To by sa ti hodilo,“ sykne.

„Lenže, milá moja, ty si stále, v podstate, nesmrteľná,“ uškrnie sa Koloman. „Alebo hádam si už ochutnala bozk z lásky,“ šepne.

Vila zmraští obočie.

„... má za sebou bohatú prax, iste bude prínosom pre oddelenie kultúry,“ pokračuje šéfredaktor vo svojom uvítacom preslove. „Tak šup-šup rovno do práce, uzávierka nepočká,“ dodá, podíde ku Kolomanovi a potľapká ho po pleci.

Vila sa otočí na opätku. Už-už chce zamieriť k svojmu stolu a ponoriť sa do každodennej rutiny, keď ju ktosi chytí za plece.

„Momentík, Vila, tak ma napadlo,“ osloví ju šéfredaktor a rukou mávne na Kolomana, „čo keby ste spolupracovali na tých nových škrtoch v kultúre? Bolo by to také prirodzené spojenie kultúry a ekonomiky...“

„Veľmi rád,“ usmeje sa Koloman popod tenké fúziky. „Aspoň sa čo-to priučím. Počul som, že tu slečna je jedna z vašich najlepších novinárok...“

(Tu treba upresniť, že Vila zbledne.)

„Veď kultúra má aj iných, čo sa venujú ekonomickejším témam, načo to miešať?“

„Moja milá, tuším, sa musíte naučiť spolupracovať! Berte to ako cennú lekciu,“ usmeje sa šéfredaktor, „a teraz, ako som povedal, uzávierka čaká,“ dodá a zatlieska.

„Takže, kde začneme?“ vyruší ju z práce mužský hlas.

„Kde? A začneme? Zabudni!“ odsekne, ani sa neobzrie. „Nemienim sa poslušne vrátiť, podriadiť, vzdať... môžeš im to odkázať.“

„Vila...“

„No, čo Koloman? Čo by si rád?“ otočí sa na kancelárskej stoličke a pozrie mu priamo do čiernych očí. Prstami sa jemne dotkne rámu okuliarov. Chce, aby pochopil, že sa s ňou nemá zahrávať, že ešte stále má pohľad víly.

„Nie som tu kvôli kráľovi... ani za kráľa, toho...“ prehltne slová. „Vila, ide mi len o teba. Veď...“

„Veď čo? Akože sa mám vrátiť a? Ako si to predstavuješ?“

„Normálne, normálne, môžeme opäť...“

„Zabudni!“ skríkne Vila. Zatne päste. Prehltne ďalšie slová. Kútikom oka si všimne pohľady kolegov. A kolegýň, doplní si v duchu.

„A čo nám bolo spolu zle? Nechápem, čo sa stalo, zrazu. Vždy si bola taká milá, poddajná a mierna. Dokonalá. A teraz...“

„A teraz čo?“ sykne Vila.

„Teraz je z teba akási nahnevaná ženská.“

„A čo ak som vždy bola takáto, len som musela potláčať svoje skutočné pocity?“ Hlavou jej prebehnú tisícky spomienok. Koloman má v podstate (s dôrazom na toto slovo) pravdu. Bývali časy, keď Vila pôsobila presne tak, ako ju opísal. Keď však odlúpla ľúbivú škrupinku, vyvalil sa potlačený vzdor. „A veď ani ty nie si, čo si býval,“ pichne doňho.

„Tak preto si ušla?“ nedá sa.

Vila pokrúti hlavou. Pohľad jej zablúdi na zasnežený mestský park, čo sa črtá za oknami. Túžba splynúť s ihličím je neodolateľná... lenže uzávierka sa blíži a ešte stále nemá hotový ani jeden dnešný text.

 5.

Už si to pre seba aj pomenovala: sesterstvo modrej pančuchy. Alebo sa to píše s veľkým s, napadne jej. (Zvyčajne totiž premýšľa v texte.) Tým začne. Rozloží bratstvo zvnútra. Zdá sa jej to ako geniálny plán. Keby tak ešte vedela, či je Koloman nepriateľ alebo...

Nie potrasie bradou, nie, tie časy sú dávno ta-tam.

Nedá sa mu veriť, nedá sa mu neveriť, pomyslí si. Vsadiť na negatívum však prináša menšie riziko.

Sesterstvo modrej pančuchy. To bude mať úplne iné pravidlá. Už žiadne lanárenie úbohých mužov, pachtenie sa za ich dušami.

Bude si musieť opäť obliecť pavučinkové šaty, zájsť do toho kúska parku, čo sa snaží predstierať, že je les. (Uveria aj tak len vyslovene mestské typy... neklamme si.)

Je sobota. Ideálny deň na ponorenie sa do ihličia.

Vila pozrie na horizont, kde sa pod hviezdnou oblohou črtajú vrcholky stromov. Na východe už vykúkajú prvé lúče slnka. Musím sa poponáhľať, pomyslí si. Pohľadom fľochne na skriňu učupenú vedľa postele. Vie, že skrýva jej vstupenku do lesa. Objíme si ramená, telom jej prejde jemná triaška.

Pohodí vlasmi. Odloží okuliare. Pohľad sa jej zaleskne ako dúha. (Závisí odkiaľ sa jej muž pozrie do očí. A tak kým by jeden básnil o azúre, ďalší by sa opájal zelenou farbou machu...)

Bavlnenú košeľu si stiahne cez hlavu, pohodí ju ledabolo na dlážku. Drobnými krokmi podíde ku skrini, otvorí ju. Potom siahne do spodného šuplíka. Práve tam na ňu čakajú pavučinkové šaty. Siahne po nich... pália.

Pridlho otáľala. Pridlho boli odložené. Pridlho... nemá však na výber. Vie, že je to len pocit. Niet času. Hodí na seba žeravé pavučinky. Prečeše hrivu hrebienkom z ihličia. Otvorí okno. Jemné vločky pohladia tvár.

Siahne do vrecka na šatách. Vytiahne drobnú píšťalku. Fúkne do nej. Vyčkáva. Náhle sa dvihne vietor a objaví sa kobylka biela ako sneh, rýchla, rýchlejšia ako vietor. Vyskočí jej na chrbát. Pritisne sa k jej vychladenej srsti. Nahne k belostnému uchu: „Leť, Pegasa, leť,“ šepne.

Kobylka akoby čakala len na túto chvíľu. Vznesie sa k šedým oblakom, prederie pomedzi husté sneženie, chytí priaznivý vietor. Chladný prúd strapatí Viline vlasy, splieta ich s konskými. Ach, ako je to už dávno, čo som nejazdila, povzdychne si. Z očí jej vypadnú dve malé striebristé vločky. Zamiešajú sa medzi ostatné.

„Rýchlejšie Pegasa, rýchlejšie, už sa brieždi,“ súri.

„Nebuď taká nedočkavá,“ odfrkne kobylka. „Robím, čo môžem,“ dodá urazene. (A tu sa patrí spomenúť, že Vila ju zanedbáva už celé mesiace... takže troška toho zdúvania je na mieste.)

„Prepáč,“ šepne Vila.

„Do ihličia, neplač, veď nás zasype,“ odvetí Pegasa. Naráža na strieborné vločky, čo sa rinú z Viliných očí.

Vila si utiera oči dlaňami. „Dobre, dobre, už skoro...“ šepká. Nie a nie zastaviť strieborné sneženie.

„Pozri, robila si, čo si musela,“ skonštatuje kobylka. „Tak ako ja. Základom je prežiť!“

„Pegasa?!“

„Už sme skoro tam, poviem ti to na spiatočnej ceste.“ (Ak ste niekedy videli koňa usmievať sa, tak viete, ako sa Pegasa teraz tvári.) A potom zamieri k húštine v samom strede parku pod starým dubom. Prudko stočí, pristane tesne pri kmeni. Vila sa však ani nepohne.

„Tak hovor Pegasa!“

„Vila, svitá, nemáš času ani ako hus klasu,“ pripomína jej kobylka, prešľapuje pritom z kopyta na kopyto. „Zoskoč už, čo ak prídu na to, že...“

„... si zmizla?“ vyhŕkne Vila.

„Tak dáko,“ ohradí sa kobylka. „No táááák!“

„Aj keby som chcela nemôžem tak zhurta, aha!“ odvetí Vila a ukáže chumáč spletenej hrivy a zvlnených kaderí. Prstami zájde do hustej hrivy. Prameň po prameni pomaly rozpletá. „Tak začneš hovoriť?“ opáči znova a potiahne hrivu.

Pegasa zaerdží. „Nože, nie tak zhurta. Naozaj nechápem, prečo si nemôžeš tie vlasiská zapnúť do copu,“ frfle.

„Pch, vari si videla niekedy vílu s copom? S copom?!“

„Bola by si prvá,“ frkne kobylka a prepukne do smiechu. (Od bežného erdžania ho rozoznajú len skutočné znalkyne. Alebo znalci.)

Vila sa pridá. Rehoce sa tak, že si dlaňami búcha do stehien. Spomenie si totiž na všetky konské vtipy, čo si kedy s Pegasou vymenili. Z očí jej vypadne pár zlatých vločiek. Vznášajú sa vzduchom, až pristanú v jej vlasoch. Rozpletie posledné pramene a potľapká Pegasu po chrbte.

„Nezabudni sa po mňa vrátiť,“ hlesne, otočí sa a vykročí k dubine.

6.

Klop-klop, klop, ťukne Vila na sivasté drevo starého duba.

„Kto je tam?“ ozve sa mužský hlas.

Vila sa poobzerá. „Dobré dnu a zlé von,“ sykne.

„Zlé von a dobré dnu,“ odvetí hlas a zaklope zvnútra.

Objaví sa obrys dverí, kľučka. Vila po nej siahne, zatlačí a priam vpadne dnu.

„Ty?“ nadvihne obočie. „Čo tu ty robíš? Nemáš mať službu?“

„Vymenil som si ju,“ povie Koloman a pohladí si fúziky. „Ty snáď nemáš voľno?! Veď je snem bratstva...“

Vila mu pritlačí dlaň na ústa. „Zaveď ma za sestrami!“ rozkáže.

„A ja, že si prišla za mnou,“ hlesne a omotá si prameň jej vlasov okolo prstenníka.

„A načo? Vari nestačí, že si sa natlačil do redakcie?!“ odsekne a ťapne ho po prste. „No tak rýchlejšie. Nemám na to týždeň.“

„Vila, Vila,“ krúti hlavou Koloman, „vlastne si sa nezmenila.“

Vila dvihne obočie. Pozrie naňho spod hustého vejára svetlých mihalníc: „Hneď! Fan...“

„Už-už, len...“ prudko sa k nej otočí, chytí ju za ramená a pritiahne tesne k sebe. Zohne sa k nej a z tesnej blízkosti jej pozrie do blankytných očí. Jemne našpúli pery.

Vila nakloní hlavu, akoby sa chystala prijať bozk. Prejde ňou triaška. (Bola to láska s veľkým L. Patrí sa upresniť, že svojho času.) Koloman na svojom tátošovi, Koloman v parku, Koloman v perinách, Koloman v ihličí... v ihličí... Vila strasie jeho dlane. Zazrie naňho.

„Stačí! Veď ma!“ zopakuje.

Koloman pokrčí plecami. Ukáže jej smer.

Vila vykročí cez dubovú cestičku. Je úzka a nízka. Tento vchod nepozná, ide ním prvýkrát. Obzrie sa. Koloman sa krčí. Objavia sa príkre dvierka, Vila položí ruku na kľučku, Koloman sa dotkne jej pleca.

„Počkaj,“ povie. „Nepôjdem s tebou. Už tam nepatrím.“

„Čože? Ako, ako to, že nepatríš?“ vypúli oči Vila. „Veď si popredný člen... veď...“ habká.

Pred tvár jej dá ľavú ruku. Chýba mu prstenník s pečatným prsteňom.

Vila si rukou zakryje ústa. Rozochveje sa.

„Pomôžem ti,“ šepne a stratí sa v dubovej tôni. (Pre niekoho stará láska nezhrdzavie.)

„... dnešné stretnutie sme zvolali, My Vladimír Prvý Trblietavý, vládca ihličia, lesa a priľahlých dŕžav, buď naša sláva večná a vláda nekonečná, aby sme utvrdili naše zvolenie,“ začuje Vila hneď ako prekĺzne do sály. Postaví sa do zadného radu víl v pavučinkových šatách bledých odtieňov, aby nevyčnievala.

„Buď tak,“ zvolajú prítomné víly, vykročia o krok a dvihnú ruky hore vo vlne. „Buď tak,“ opakujú a zakročia.

Vila pokrúti hlavou, stisne pery. Zavrávorá. (Niežeby bola nešikovná, ale nepozná nové móresy bratstva.) Sestra stojaca pred ňou do nej jemne narazí. Obzrie sa. A ďalšia, ďalšia. Sála zašumí. Víly ustupujú do strán, až vytvoria cestičku vedúcu k Vile.

„Máme tu votrelca!“ skríkne vedľa samozvaného kráľa stojaca Celestína.

Vila prevráti očami. Krava, pomyslí si. „Votrelkyňu keď už,“ opraví ju.

„Do ihličia,“ ujde Celestíne. „Vždy si bola taká malicherná! A takýchto jedincov bratstvo nepotrebuje,“ dodá a buchne zlatým žezlom o zem.

„Naozaj nerozumiem, prečo musíme používať tieto generické maskulína!“ durdí sa Vila. „Veď sme tu skoro samé sestry, teda okrem, ehm, dajme tomu, že kráľa.“

„To si vyprosujeme! My Vladimír Prvý Trblietavý, vládca ihličia, lesa a priľahlých dŕžav, buď naša sláva večná...“ ozve sa kráľ. (Tu sa patrí upresniť, že naozaj si vládu uzurpoval. Ako tanečník nemá, čo ani len snívať o vláde nad vílami!)

„... blablabla,“ skočí mu do reči Vila. „To, že si dáš na hlavu korunu, nič nemení na tom,“ podíde bližšie, „že si len, len, iba tanečník, tvor podriadený vílam!“

„Sem s ňou!“ rozkáže Celestína. Krásnu tvár jej zošpatí hnev. Zlatý odtieň jej pavučinkových šiat sa sfarbí do červena. „Chopte sa jej!“ ukáže žezlom na dve víly po bokoch zlatého trónu. Tie sa vznesú a zamieria k nej.

Vila sa obzerá, netuší, kam uniknúť. Oprie sa o dubové drevo. Zavrie oči.

7.

Plesk. Vila si chytí horúce líce. (Ak ste nepochopili, tak odpadla, od istého času má krehkejšie nervy.)

„Už sa preberá, no sláva! Už sme sa báli, My Vladimír...“

„Len to hrá,“ skočí mu do reči Celestína.

 „Ako sa opovažuješ skákať nám do reči!“ pajedí sa kráľ. „Na toto si nezvykaj, ešte takú nehrali, aby nám, nám, nám rozkazovali!“

„Veď sa nejedujte, vaše famózne veličenstvo, stratila som hlavu rozrušením o vaše bezpečie,“ chlácholí ho Celestína. „Odpustite,“ dodá, vráska z čela jej však nemizne.

„V poriadku, budúca kráľovná, odpúšťam ti. Ale už to neopakuj!“ prejde do altu My Vladimír (a tak ďalej, a tak ďalej). „A teraz, čo s ňou? Návrhy?“

„Vy najlepšie viete...“ vlichocuje sa Celestína. „Vy rozhodnite, ostatne, je to vaša služobníčka.“

„To je zaiste pravda, je to naša služobníčka, čo sa previnila najväčšmi odmietnutím nášho návrhu,“ prikyvuje kráľ, až sa mu svetlá parochňa, ktorá skrýva jeho čierne vlasy tanečníka, natriasa. „Takže sťať? Zvliecť z kože? Vyobcovať? Niekto ďalší?“ spýta sa a otočí sa do sály.

„Tak ale vyobcovala sa sama, keď opustila bratstvo!“

„Ale ba, moja milá budúca kráľovná. O tom rozhodujeme My Vladimír Prvý Trblietavý, vládca ihličia, lesa a priľahlých dŕžav, buď naša sláva večná a vláda nekonečná, len My Vladimír... a tak ďalej, môžeme povedať či odchod z bratstva stačí na akt vyobcovania dotyčného člena!“ rozhorčí sa jeho veličenstvo.

„Samozrejme, samozrejme, presne ako hovoríte,“ povie Celestína.

„Ešte stále som tu,“ ozve sa Vila. Pomaly sa postaví, opráši si pavučinkové šaty a pokračuje: „Možno odchod stačí na vyobcovanie členky, keď nie člena. Pretože na to akosi stále pozabúdate, sme tu takmer samé členky a...“

„Kto ti dovolil prehovoriť!“ zrúkne kráľ.

„Musíš sa ho opýtať,“ šepne jej do ucha Celestína.

Vile napadne, že možno už aj oľutovala, že mu držala stranu. „Sestry, sestry, musíme skončiť s nadvládou samozvaných vládcov! Naše spoločenstvo si zaslúži primeraný názov, aj vedenie!“ kričí do sály. Kútikom oka si všimne, ako sa k nej Celestína rozbehne. Vila kľučkuje. Zastane, až keď si všimne, že do sály vošiel Koloman celý v čiernom a so šerpou okolo pása. Je čas na fandango!

„Čo sa deje... čo sa deje... čo sa deje,“ šumia ako ozvena prítomné víly. A uvoľňujú mu cestičku.

„Potrebujeme sesterstvo!“ skríkne Vila. „Se-ster-stvo!“ Ďalej sa však nedostane.

„Á kohože nám to sem nohy nesú? Do ihličia, bratku, čo ty tu?“ spýta sa kráľ. (Všimnime si, že stráca rozvahu, zabudol totiž spomenúť celé svoje meno.)

„Čo sa deje?“ spýta sa Celestína.

Koloman si prstami uhladí čierne fúziky. Urobí tri malé kroky vpred, ťukne špičkou, dupne pätou. Krok, krok, otočka, ústup. Špička a päta. Nohy tvoria divoký rytmus. Náhle zastane a tleskne.

„Ty, ty... ty ma vy-vy-vyzývaš?“ kokce kráľ.

„Fandango!“ skríkne Vila a tleskne. Stihne ešte zachytiť Celestínin vydesený pohľad a jej opatrné kroky von zo sály. Vypúlené oči kráľa. Harfy v rohoch, ku ktorým si sadnú víly. Vie, že budú hrať skladbu harfistky a skladateľky Therése Démar.

(Ak máte chuť si ju vypočuť tiež, nebude to jednoduché. Rovnako ako práca mnohých žien sa stratila kdesi v archívoch, ale zlomky sa dajú nájsť. Skúste vyhľadať Fandango et landon portugais varié.)

Harfy sa rozoznejú. Zapáli sa iskra melódie, rozbehne čipka nôt. Rovnako ako nohy tanečníkov. Teraz musia tancovať o všetko.

V zápale tanca zoskočí kráľ z pódia, z hlavy mu spadne našuchorená biela parochňa a odhalí čiernu hrivu tanečníka. Rýchlymi krokmi dopláva ku Kolomanovi. Krúžia v tanečnom rytme oproti sebe. Raz-dva-tri, špička-päta. Otočka, ústup.

Ťuk-dup.

Ťuk-dup.

Ťuk-dup.

„Fan-dan-go,“ tlieska do rytmu Vila.

„Fan-dan-go,“ opakujú Víly. „Fan-dan-go.“

Tri kroky vpred, špička-päta, ústup. Rýchlejšie a rýchlejšie. V ich dupote sa stratí pôvodná melódia. Zostane len šialený rytmus nôh.

Kráľ zavrávorá. (Tu sa opäť patrí pripomenúť, že samozvaný.)

Kráľ sa potkne.

Buch. Padne k zemi.

Kolomanove nohy sa zastavia. Všetko stíchne. Stojí v hlúčiku pestrofarebných pavučinkových šiat, ako čierny výkričník s rozpaženými rukami. Hrudník sa mu prudko dvíha a klesá.

Pripaží. Pravú ruku si položí na srdce a ukloní sa.

Tlesk, ocení jeho výkon Vila. Tlesk-tlesk-tlesk, pridajú sa ostatné.

Koloman prekročí telo padnutého kráľa, vyskočí na pódium.

„Ďakujem, ďakujem, milé sestry,“ prehovorí.

„Dosť bolo patriarchátu,“ ozve sa zo sály.

Vila márne hľadá, komu výkrik patrí. Mykne plecom a prehovorí k davu: „Poďme spolu písať dejiny! Už žiadne vábenie duší, naháňanie tiel, živenie nenásytného bratstva! Nech žije sesterstvo!“

Ozve sa nesmelý potlesk. Vila vie, že vzdať sa vábenia duší bude pre mnohé ťažké, lenže niet slobody bez zodpovednosti. (Napríklad tej za dodržanie uzávierky.)

„To si vyprosíme, My Vladimír...“ skríkne na zemi ležiaci kráľ, hlas mu zlyhá. „Zradila si, zradila... svoje obete aj tak nevykúpiš...“ jeho slová zaniknú v šume sály.

 „Fandango!“ skríkne ktorási.

Harfy sa rozozvučia... a tak ďalej, a tak ďalej.

Koloman a Vila sa rýchlo vytratia pred prvým zvukom struny.

„Ideme späť?“

Vila prikývne. Na začiatok to predsa stačí, napadne jej. S tým ostatným bude žiť navždy, nič iné ani nečakala.

Moju ďalšiu tvorbu môžete podporiť hlasovaním v literárnom grante Bookbotu. Okrem mňa a môjho románu VAKY sú nominované ďalšie skvelé autorky a tiež zaujímaví autori. Ďakujem/e!