Víly (nie) sú feministky

1.

„Môže byť, Vila?“ opýta sa kolega z domáceho, ktorý jej doniesol stranu na kontrolu.

Fúúú, fúkne Vila na vytlačenú stranu. Písmenká sa rozutekajú do strán. Zamáva listom papiera. Všetko sa opäť poskladá. Pohľadom ponad okuliare ešte preletí text. Otvarák, podfoto, podval, dvoják, ako hovoria v redakcii. Bez jedinej chybičky. Potom prikývne a podá mu stranu.

„Si skvelá, ďakujem,“ hlesne a už ho niet.

Vila sedí za svojím stolom, usilovne ťuká do klávesnice. Prehadzuje články na web, robí posledné úpravy. Služba jej svižne ubieha. Ešte posledné strany a padla, pomyslí si.

Teší sa domov, hoci prácu v denníku miluje, je náročná. Dvakrát tak pre ňu. Musí totiž zladiť prácu so svojou podstatou. Tanec! Presnejšie spomienky na tanečníka.

(Na osobný život nemá čas, nenavrávajte si, práca v denníku si žiada šesť dní v týždni.)

Práve s tými spomienkami to býva náročné. Posledné pohľady mužov, keď pochopili, že ich vlákala do pasce, ich naťahujúce sa ruky, výkriky... kovová vôňa krvi. Ona v pavučinkových šatách... Všetko aby naplnila požiadavky bratstva. A načo, načo? Odkedy ich zradila, nevie sa tej pachute zbaviť. Pichá ju ako zabudnutý špendlík v čerstvo ušitých šatách.