Jednoducho píš! Alebo všetko, čo ste chceli vedieť o písaní a ešte oveľa viac od Gabiky Mihaličkovej

Najlepšia rada na písanie?

Jednoducho píš, hovorí Gabika Mihaličková.

Ako na to?

Prečítajte si jej knihu!

Akú?

No predsa Jednoducho píš!

A ako inak, nájdete v nej rady nielen k tomu, ako začať, pokračovať, čo robiť či nerobiť, ako si nájsť čas, ale najmä ako písať lepšie a ešte lepšie. A tiež o tom, ako vytrvať. Lebo neklamme sa, písanie nie je len zábava, najmä ak ide o dlhší text. Napríklad knihu!

A presne tam býva často pes zakopaný. Mnohé a mnohí totiž začnú s veľkým nadšením, upozorňuje Gabika, a potom... potom ich dobehnú hodiny a hodiny sedenia. „Po pár týždňoch, keď zistia, že realita je skôr o disciplíne než o inšpirácii, začne nadšenie opadávať a postupne prestanú,“ vysvetľuje.

Napísať knihu si totiž vyžaduje čas a energiu. Aj preto je možno lepšie na začiatok skúsiť s čímsi kratším. „A potom sa k tej knihe vrátiť so silou aj odťukanými vetami,“ dodáva Gabika.

A ako začala Gabika?

Jednoducho písaním.

V rozhovore sa dočítate nielen o tom, o čom je jej kniha, čo odporúča, ale aj kde ju napísala!

Nech sa páči, Gabika Mihaličková!

Čo by si poradila začínajúcim autorom a autorkám pri a pred písaním prvej knihy?

„Vždy by som mala na pamäti, prečo tú knihu píšem a pre koho ju píšem. To sú body, ku ktorým sa vieš vrátiť vždy, keď sa stratíš alebo začneš pochybovať.

Keď máš toto uchopené, až potom má zmysel riešiť formu. Každý žáner má svoje špecifiká, takže je dobré vedieť, do čoho ideš.

Ak by som mala vypichnúť jednu vec, ale poviem ich viac 🙂, na ktorej by som si dala naozaj záležať, sú to postavy. Ak si postavu neviem predstaviť, ťažko uverím tomu, čo sa jej deje. Preto by som si dopriala čas ju spoznať – ako rozmýšľa, čo chce, čoho sa bojí.

Pretože keď autor/ka začne postavy cítiť, prirodzene sa to prenesie aj do ďalších vecí, napríklad do dialógov. Tie veľmi rýchlo odhalia, či text pôsobí živo alebo umelo.

Popri samotnom písaní by som pracovala s dvoma vecami: motiváciou a disciplínou. Motivácia je vnútorná – prečo to chcem napísať. Môže byť pokojne banálna, napríklad že mi ten príbeh nedá spať. Disciplína je o realite – koľko času si viem na písanie vyčleniť a či sa k nemu viem posadiť aj vtedy, keď sa mi nechce. Nečakala by som na múzu, ale vytvorila si pravidelný priestor na písanie.

Dovolím si ešte jednu nepopulárnu realitu: napísať knihu je len polovica práce. Tú druhú polovicu tvorí to, že o nej dáš vedieť čitateľom. Či už ju vydáš cez vydavateľstvo alebo sám/sama, potrebuješ ju dostať medzi ľudí.

Preto by som sa nebála hovoriť o tom, že knihu píšem. Ukázať kúsok zo zákulisia, prepojiť sa s ľuďmi, ktorých by to mohlo zaujať. Budovať si vzťah ešte predtým, než kniha vyjde.

A úplne najjednoduchšia rada na záver: píš.“

Často sa vraví, že je lepšie si odskúšať svoje spisovateľské nadanie na kratších útvaroch, je chyba začať rovno knihou?

„Chyba to nie je. Len to nie vždy vyjde – a to je dôležité povedať nahlas.

Napísať knihu si vyžaduje čas a energiu. Nechcem nikoho demotivovať, ale nie je to niečo, čo vznikne za víkend, ani keď si k tomu prizveš arzenál AI pomocníkov. Je to proces. A práve počas neho prichádza všetko možné – objektívne aj subjektívne – zádrhele, pochybnosti, výpadky motivácie. Aj preto je dopísať knihu často oveľa náročnejšie než dopísať poviedku alebo sériu básní.

Zároveň si myslím, že nemusíme túto dilemu stavať na buď–alebo. Nemusíš si vybrať medzi ‚veľkým dielom‘ a krátkymi textmi.

Pokojne by som začala menšími formátmi – mikropríbehmi, blogmi, esejami alebo článkami, napríklad aj v lokálnych médiách. Práve na nich si autori môžu vycibriť remeslo. Zistia, kde sa cítia iste, čo im ide prirodzene a kde sa ešte zasekávajú.

A potom sa k tej knihe vrátia so silou aj odťukanými vetami – nie s tým, že ‚skúsim‘, ale že už vedia, ako na to.“

Aké sú podľa teba najčastejšie chyby, ktoré na začiatku ľudia robia?

„Nerada to nazývam chybami, lebo to vie byť zbytočne demotivujúce. Aj ja sa potom cítim skôr ako učiteľka než sprievodkyňa. Tieto ‚chyby‘ vnímam skôr ako symptómy alebo prirodzené súčasti procesu, ktorými si prejde väčšina pisateľov.

Jedna z najčastejších je, že začnú s veľkým nadšením a trochu romantickou predstavou o písaní. Vidia ten moment ‚píšem knihu‘, ale už menej to, že to znamená hodiny sedenia a práce. Po pár týždňoch, keď zistia, že realita je skôr o disciplíne než o inšpirácii, nadšenie začne opadávať a postupne prestanú. A potom máme okolo seba množstvo ľudí, ktorí hovoria, že majú niekoľko rozpísaných kníh – dnes skôr v priečinkoch na disku než v šuplíkoch.

S tým súvisí aj druhá vec: chýbajúca štruktúra. Nemyslím si, že pri románe musí mať človek všetko dopredu detailne rozpísané, ale pevné body, dejové línie a jasne uchopené postavy veľmi pomáhajú udržať smer a vydržať.

Ďalším častým momentom sú nedôveryhodné postavy a dej. Autori často vychádzajú len zo svojej skúsenosti a chýba im hlbší prieskum alebo snaha ísť viac do detailu. Výsledkom je príbeh, ktorému sa ťažšie verí.

A napokon sa vrátim na začiatok: veľa vecí sa rozsype v momente, keď autor nemá úplne jasno v tom, prečo tú knihu píše a prečo by ju mal niekto čítať. Keď toto nemáš uchopené, veľmi ľahko sa v procese stratíš.“

Mnohí radia viac čítať, aké knihy si vyberať?

„Začala by som úplne jednoducho – tie, ktoré ťa bavia. Prečo by si sa mala trápiť pri Vojne a mieri, keď ťa to nebaví? Písanie má byť o radosti, ľahkosti a o vzťahu k textu, nie o povinnej jazde cez ‚správnu‘ literatúru.

Ja čítam veľa a prešla som si rôznymi žánrami – od reportážnych kníh cez súčasných oceňovaných autorov a autorky. Keď sme sa sťahovali, päť veľkých škatúľ tvorili len knihy.

A potom sa zmenil život. Stala som sa matkou, som unavená – a nebudem sa tváriť, že siaham len po náročnej literatúre. Čítam romantické romány, príbehy s rodinnými tajomstvami. Autorky ako Lucinda Riley či Julia Cameron. Nie je to ‚výstavná‘ literatúra ovenčená cenami, ale predali milióny výtlačkov a ľudia – najmä ženy – sa na ich knihy tešia a majú pri nich dobrý čas.

A o to ide. Čítanie ťa má ťahať späť ku knihám, nie od nich odrádzať.“

Existuje kniha, ktorá je – podľa teba – príkladom takmer dokonalého písania?

„Nedávno vo mne veľmi zarezonovala kniha Svadobčania od Alison Espach.

Pri jej čítaní som mala v sebe dve roviny. Tú čitateľskú – jednoducho ma to bavilo. Bolo to vtipné, hlboké, zo života, miestami absurdné, ale zároveň veľmi uveriteľné. A potom tú druhú, lektorskú. Všímala som si, ako autorka pracuje s kontrastom, ako vedie dialógy, ako dokáže balansovať medzi humorom a vážnymi témami bez toho, aby to pôsobilo ťažko.

Je to typ knihy, pri ktorej máš pocit, že všetko do seba zapadá – jazyk, postavy, tempo aj atmosféra.

A zároveň platí, že ani toto nie je univerzálna pravda. Keď som ju odporučila kamoške, povedala mi, že to bola úplná blbosť. Takže aj ‚dokonalé písanie‘ je vždy trochu vec vkusu.“

V týchto dňoch začala na Donio.sk kampaň na tvoju knihu o písaní, prezradíš nám o nej viac?

„Roky som ľuďom opakovala to isté: skráť to. Napíš to normálne. Neschovávaj sa za múdre slová. Nepíšeš to pre seba, ale pre iných. A hlavne – sadni si a píš. Inak to nenapíšeš.

Hovorila som to kamarátom, klientom aj ľuďom na kurzoch. Stále dokola. Až som si jedného dňa uvedomila, že zniem ako obohraná platňa – a že vlastne všetkým dávam tie isté rady.

Tak som si povedala, že to spíšem na jedno miesto. Aby sa k tomu človek vedel vrátiť presne vtedy, keď sedí nad textom a nevie, čo ďalej.

Existuje veľa kníh o písaní. Niektoré skvelo pracujú s kreativitou, iné s disciplínou, ďalšie s copywritingom. Každá pokrýva kus cesty. Mne tam ale chýbal sprievodca, ktorý ťa prevedie celým procesom – od momentu ‚neviem, o čom písať‘ alebo ‚neviem, ako začať‘ až po hotový text.“

Pre koho je určená? Čo všetko sa tam ľudia o písaní dozvedia?

„Pracujem s podnikateľmi aj s ľuďmi, ktorí chcú písať knihy. A vidím, že formy sa líšia, ale základy sú rovnaké. Nerozlišujem, či píšeš román, príspevok na sociálne siete, newsletter alebo predajný e-mail – dobrý text je vždy jasný, stručný a zároveň pútavý.

Preto som vytvorila sprievodcu, ktorý kombinuje konkrétne techniky a cvičenia. Nie je to kniha, ktorú len prečítaš a odložíš. Je to kniha, popri ktorej píšeš.

Začíname tam, kde väčšina kníh končí – pri odpore. Pri tom, čo nás zastaví ešte pred prvou vetou. Riešime, ako sa pripraviť, aby si nepísal naslepo, čo robiť vo chvíli, keď máš naozaj písať, a ako sa nestratiť v procese.

Prejdeme cez editovanie a škrtanie, stavbu príbehu, copywriting aj predajné texty. Venujem sa aj tomu, ako pracovať s AI bez straty vlastného hlasu, ako si cibriť kreativitu a akým chybám sa pri písaní vyhnúť.

A dôležitou témou sú aj nadpisy – pretože často rozhodujú o tom, či ťa niekto vôbec začne čítať – aj to, ako dostať text medzi ľudí.

Celé je to postavené ako systém, vďaka ktorému sa vieš dostať z ‚neviem, čo napísať‘ k hotovému textu.“

Ako dlho a kde si knihu Jednoducho píš! písala?

„Prvá predstava o tom, ako by kniha mohla vyzerať, vznikla už v roku 2024. Dlho to bol len rozpracovaný dokument, ktorý sa menil a vyvíjal spolu so mnou.

Zlom prišiel po prvom roku materstva, keď som sa začala znova zamýšľať nad tým, kam chcem smerovať a čo chcem robiť. Vtedy sa to celé viac ukotvilo a kniha začala dostávať reálne kontúry.

A kde som ju písala? Všade možne. Na gauči doma, u muža v kancelárii, u babky v Plzni… a dopisovala som ju na zámku v Pezinku.

Tam som si už povedala, že ten rukopis potrebujem dotiahnuť. S mužom sme si nastavili plán – ja som mala odísť z bytu, aby som mala priestor na písanie, a on mal zostať s dcérou. Nakoniec to vyriešil ešte lepšie – dcéra išla k jeho rodičom a on sa pridal ku mne.

Ja som mala deň rozdelený na tvorivé bloky a poctivo som písala, on fungoval vedľa mňa. Stretávali sme sa skôr medzi tým.“

Keď už teda píšeme a niečo už aj máme, komu a kedy dať rukopis čítať?

„Začala by som tým, komu. Veľmi záleží na tom, čo píšeš. Ak je to napríklad romantický román, existuje množstvo komunít a skupín, kde si autori navzájom dávajú spätnú väzbu. Má zmysel ísť tam, kde sú tvoji čitatelia – ľudia, ktorí ten žáner poznajú a vedia ti povedať, či to funguje.

Zároveň by som sa nebála dať rukopis prečítať aj blízkym – rodine, kamarátom, niekomu, komu dôveruješ. Ideálne, ale takému, kto ti povie pravdu, nielen to, že je to ‚super‘.

A potom je tu tretia rovina – odborný pohľad. Často sa mi ozývajú ľudia, aby som si prečítala ich rukopis a dala im spätnú väzbu. A práve tam vidím jednu vec: veľa autorov pošle text príliš skoro, ešte v štádiu, keď sami nemajú jasno, čo vlastne chcú povedať.

Preto by som si dala jednoduché pravidlo: najprv text dopíš pre seba. Urob si základnú úpravu, prečítaj si ho s odstupom – a až potom ho dávaj von.

Spätná väzba má obrovskú hodnotu, ale najviac ti pomôže vtedy, keď už máš niečo, s čím sa dá pracovať.“

Sú knihy, ktoré si nedočítala? A prečo?

„Áno, a väčšinou majú spoločný jeden problém – sú ťažkopádne a autor písal len pre seba a nemyslel na mňa ako čitateľku.

Stalo sa mi, že kniha mala dobré myšlienky, ale bola napísaná tak, že som sa cez ňu musela doslova prehrýzať. Dlhé vety bez pointy, opakovanie toho istého dokola, odbočky, ktoré nikam neviedli. Text pôsobil, akoby vôbec neprešiel poriadnym editovaním.

Dokonca tam bola aj poznámka od editorky, že pre špecifický štýl autora do textu nezasahovala. Chyba a veľká škoda.

Aj to je pre mňa dôkaz, aké dôležité je editovanie. Nie preto, aby text stratil svoj hlas, ale aby naopak lepšie vynikol.

Tú knihu som nedočítala. Smerovala do výkupu na Knihovrátok.“

Čoho sa pri písaní držíš ty? A ako si začala?

„Potrebujem na písanie aspoň dve hodiny súvislého pokoja. Chvíľu mi trvá, kým sa do toho dostanem, ale keď už sa chytím, viem sa úplne ponoriť a niekedy zabudnem skončiť. Aj preto bolo dopisovanie knihy popri malom dieťati dosť náročné – ten priestor si musíš vedome vytvoriť.

Veľmi mi pomáha aj písať si veci rukou. Čmárať si, kresliť štruktúru, robiť si poznámky. Mám vtedy pocit väčšieho nadhľadu. Keď sa na to pozrie niekto iný, vidí v tom chaos – ale pre mňa to dáva zmysel.

A potom je tu jedna vec, ktorej sa držím pri každom texte. Volám ju KOP – komu píšem, o čom píšem a prečo to píšem. Je to jednoduchý rámec, ktorý ma vždy vráti späť, keď sa začnem strácať.

Práve KOP je jeden zo základov celej knihy Jednoducho píš. Vychádzam z neho nielen pri krátkych textoch, ale aj pri dlhších – kde si ho rozdeľujem na jednotlivé kapitoly, aby každá mala jasný smer a zmysel.

A ako som začala? Úplne jednoducho – písaním.“

Kurzy písania – pre koho sú vhodné? Ako si vybrať?

„Začala by som úplne jednoducho – odpoveďou na otázku: čo vlastne chcem vedieť písať.

Ak niekto potrebuje konkrétne zručnosti, napríklad príspevky na sociálne siete, SEO texty alebo reklamné texty, dáva zmysel ísť po špecializovanom kurze. Tam ideš viac do hĺbky jednej veci.

Ak ale niekto hľadá širší základ – teda ako písať rôzne typy textov, ako sa v tom nestratiť a vedieť sa rozbehnúť – potom by som skôr hľadala kurz, ktorý pracuje s písaním ako celkom.

Vo všeobecnosti vnímam niekoľko typov kurzov. Sú tu copywriterské kurzy pre ľudí, ktorí chcú pracovať v marketingu. Potom kurzy pre podnikateľov, ktorí potrebujú tvoriť obsah pravidelne a efektívne. Samostatnou kategóriou sú kurzy pre tých, ktorí chcú napísať knihu. A potom je tu tvorivé písanie – viac pre radosť, niekedy až terapeutické smerovanie.

Podľa mňa sú kurzy vhodné pre každého, koho to k písaniu ťahá. Skôr než ‚či ísť‘, je dôležitejšie ‚kam ísť‘.

Ja sa vo svojich kurzoch snažím ísť trochu naprieč týmto všetkým. Ukázať ľuďom základy, ktoré fungujú bez ohľadu na typ textu, a hlavne ich rozbehnúť – aby nezostali stáť pri ‚chcem písať‘. Často sa mi tam stretne pestrá skupina ľudí a práve to býva veľkou pridanou hodnotou.

A potom, keď už človek vie, kam chce ísť ďalej, dáva väčší zmysel individuálna práca – lebo každý text a každý cieľ je iný.

A úplne na záver jedna jednoduchá rada: choď tam, kde sa na kurze naozaj píše. Nie kde len počúvaš o písaní.“

Gabika Mihaličková (1994) vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola komunikačnou špecialistkou pre Greenpeace Slovensko a stála za vzdelávacím programom pre stredoškolákov Životológia.

V roku 2015 vydala knižku Život je ako... .

Fascinuje ju tvorivosť, autenticita a hĺbka v komunikácii. Verí, že každý si nesie v sebe príbeh, ktorý môže inšpirovať.

Jednoducho píš! je príručka písania, ktorá práve vychádza.