Ako napísať dobrú knihu? Čítajte, skúšajte a nenuďte, radí Róbert Dyda

Vieme prví! Takže aj vy viete prví... Je tu ďalší diel seriálu z prostredia slovenskej knihotvorby, tentokrát s Róbertom Dydom. A áno, čestne priznávam, že úvod je tak troška odkazom na knihu, ktorú napísal s Adrianou Macháčovou :). Ide o krimi román Vieme prví. Ten sa mi veľmi páčil, keďže i ja som na dva a pol mesiaca pričuchla k bulváru. (Mimochodom, je to skvelá škola na titulky.)

Podľa Róberta začína písanie, čítaním. Bez načítaného, niet napísaného... A začať treba od piky - čiže pekne po poriadku - od mytológie, cez rozprávky až po povinnú literatúru. Že ste ju nemohli ani cítiť? Lenže tie príbehy fungujú, takže šup, šup do knižnice a pekne doplniť, čo ste v škole zanedbali.

Mne sa napríklad podarilo prečítať Tri gaštanové kone ešte predtým, než som sa dozvedela, že sú povinné. A bola som očarená. Márne som potom o ich kvalite presviedčala v triede. Len gúľali očami. Ostatne ako na každú knihu z povinného zoznamu.

To, že máte medzery v základoch, a aké, ukážu napríklad kvízy na Sieťovke. Schválne, vyskúšajte sa napríklad z gréckej mytológie. Desať z desať? Nie?! Tak potom...

Ďalšia rada nad zlato, ktorú Róbert ponúka, je opäť čítať, no tentoraz svoje vlastné riadky a nahlas.

Ono totižto všetci inak píšeme a inak hovoríme, takže chtiac-nechtiac pri písaní skĺzame ku krkolomným výrazom. Kumšt je napísať to tak, aby to bola literatúra a pritom to znelo ako hovorená reč.

Pri čítaní to však zďaleka nekončí. „Bez škrtania nič dobré nenapíšete. Aj túto odpoveď som úplne zmenil, lebo pôvodná verzia nevystihla to, čo by som chcel poradiť druhým,“ hovorí Róbert. A má pravdu, tiež všetko dookola prepisujem. A toto nie je ani zďaleka prvá verzia tohto blogu.

Ale pekne po poriadku...

Čo by si poradil začínajúcej autorke/autorovi pri písaní prvej knihy?

„Obávam sa, že nebudem ani trochu originálny, ale moja základná rada je - čítať, čítať, čítať. Kto chce písať, musí mať slovnú zásobu. Tú nezískate inak než prečítaním desiatok iných kníh. Máločo má v rámci školskej výchovy taký zmysel ako väčšinou nenávidená povinná literatúra. Klasika je váš priateľ. Grécke a rímske mýty alebo aj rozprávky, či už tie od Grimmovcov alebo Dobšinského, obsahujú časom overené príbehy, ktoré dokonale fungujú, či ide o drámu, komédiu alebo romantiku. Vedeli to aj najväčší autori sveta.

Veď v čom sa líši Kráľ Lear a Soľ nad zlato? Ak neviete, napoviem vám, že v princípe v ničom. V oboch sa starý kráľ zle rozhodne, ktorá z dcér ho miluje najviac a všetci nesú za to následky. A to je len jeden príklad z tisícov. Rozprávky sú základy, na ktorých môžete s istotou stavať.“

Akých chýb sa pri písaní vyvarovať?

„To bude veľmi dlhá odpoveď :-). Chýb pri písaní môže človek spáchať veľmi veľa. Keď dám bokom totálny základ - ovládanie gramatiky a štylistiky, tak pre spisovateľa je najvyšším prikázaním – Nebudeš nudiť čitateľa svojho. Píšte tak, ako keby váš čitateľ sedel na opačnej strane stola a vy mu rozprávate niečo, čo sa určite musí dozvedieť.

Ale ako presne to urobiť? Zoberme si napríklad vyššie spomínanú rozprávku Soľ nad zlato. Môžete ju rozprávať tak, ako ju všetci poznáme od opisu kráľovstva, troch princezien, rozhodnutie o následovníčke, vyhnanie najmladšej a jej triumfálny návrat. Rozprávačom bude neutrálny „vševed“, ktorý nám povie o všetkom. Ale úplne iná situácia nastane, keď sa ten istý príbeh dozvieme z pozície niektorej z postáv, alebo dokonca ako rozprávanie všetkých štyroch. Čo prežívali sestry, ktoré nakoniec neuspeli? Prijali to s pokorou alebo naopak ostáva otvorená možnosť pomsty?

Aj časová postupnosť môže byť narušená. Môžeme sa dozvedieť hneď na začiatku, že dej skončí dobre, ale môžeme začať napríklad nárekom zúfalého kráľa, ktorého krajina trpí nedostatkom soli. Alebo ako vyhnaná princezná zúfalá blúdi a preklína svoje rozhodnutie. Rozprávky Tisíc a jednej noci sú postavené na tom, že do rozprávania sú vkladané ďalšie a ďalšie osudy. V tmavom lese sa môže nachádzať Perníková chalúpka no a zvyšok už asi tušíte. Žiadny experiment nie je na škodu, ak splní dve podmienky. Vy poviete všetko, čo ste chceli čitateľovi prezradiť a on sa v spletitom deji nezamotá.

Nech sa už rozhodnete napísať svoju knihu akokoľvek stojí pred vami ešte jedna zásadná činnosť, bez ktorej dobré dielo nevznikne. Musíte sa naučiť škrtať slová či vety, prepisovať alebo prehadzovať celé pasáže. Hemingway sa v rozhovore pre
The Paris Review priznal, že poslednú stranu románu Zbohom zbraniam prepísal 39-krát, lebo hľadal správne slová. Bez škrtania nič dobré nenapíšete. Aj túto odpoveď som úplne zmenil, lebo pôvodná verzia nevystihla to, čo by som chcel poradiť druhým...

Plynulosti výsledného textu zásadne pomáha, prečítať si ho nahlas. Jedine tak zistíte, či sa nezasekávate, alebo čitateľovi neponúkate jazykolamy na štýl strč prst skrz krk. Pre čitateľský ale aj vydavateľský úspech vami dopísaného diela bude rozhodujúcich prvých päť až desať strán, ktoré musia byť také dobré, že čítajúca osoba nesmie od úžasu zavrieť ústa a bude chcieť pokračovať až kým knihu nedočíta.“

Ako preraziť na slovenskom knižnom trhu? Vybrať si vydavateľstvo či samovydanie?

„Asi by sme si mali zadefinovať, čo znamená preraziť :-). Romány, ktoré sme napísali s Adrianou Macháčovou, vyšli medzi májom 2014 až januárom 2016, čiže aktuálny stav knižného trhu neovládam, zvlášť keď už vyše desaťročie nežijem na Slovensku. Ale z diaľky sa mi zdá, že niektoré veci sa nezmenili a naozaj dobrý rukopis si vie nájsť cestu k čitateľovi.

Je dobré, ak ste úplný začiatočník, dať rukopis prečítať niekomu, kto sa pohybuje v brandži. Okrem toho, že vás upozorní na chyby, môže vám pomôcť aj s vydaním. Slovensko nie je veľké a vždy niekto niekoho pozná a vie koho treba upozorniť na zaujímavý text. Posielať rukopis mailom nemá veľký zmysel. Vydavateľstvá ich dostávajú niekoľko denne a nemajú kapacitu ich čítať, maximálne si pozrú oných päť až desať strán.

Ak sa vydávania neujme ekonomicky silné vydavateľstvo alebo dokonca žiadne a vy ste presvedčení o kvalite vášho diela, dajú sa usporiadať zbierky na publikovanie. Poznám niekoľko projektov, či už to boli rozprávky, sci-fi alebo historický román, ktoré úspešne našli svojich budúcich čitateľov práve takto.

Knihy sa dajú už roky vydať vlastným nákladom, ale to by som veľmi neodporúčal. Pri selfpublishing takmer vždy vypadáva mimoriadne dôležitá etapa v rámci premeny vášho nápadu na hotový výtlačok na poličke čitateľa. Je ňou editorská a redaktorská práca, ktorej náplňou je očistiť váš rukopis od faktografických omylov a jazykových chýb. Samozrejme, autor si môže takúto kontrolu zabezpečiť aj sám, ale takmer vždy je na konečnom produkte vidno, či s textom pracovali ľudia s praxou alebo bola len opravená gramatika.

Vydávanie kníh je alchýmia. Doslova. Dokazujú to príbehy slávnych kníh, ktoré odmietli niekedy aj dve desiatky vydavateľstiev. Nakoniec aj Harry Potter nemusel vyjsť a dobyť svet, nebyť Rowlingovej trpezlivosti. Nemôžete urobiť viac než to, že budete mať vnútorný pocit, že ste svoju knihu napísali najlepšie ako ste vedeli a viac sa nedalo. A raz sa to určite podarí.“

Róbert Dyda (1967), publicista a vydavateľ internetového magazínu Sieťovka. Narodil sa v znamení Barana, vyštudoval andragogiku na FiF UK v Bratislave. Už niekoľko rokov žije v bavorskom Augsburgu. Bol pri zrode blogu SME, kde takmer robil administrátora online vydanie a vyskúšal si aj prácu v bulvári.

Spolu so spisovateľkou Adrianou Máchačovou napísali romány Vieme prví, Škandál v lepšej spoločnosti. Ich prvé spoločné dielo Šokujúca aféra vyšlo aj česky a nemecky. V súčasnosti píše pravidelne v Magazíne o knihách o nemeckom knižnom trhu a rozoberá zaujímavé knihy v rámci Dydaistických uhlov pohľadu.