Prvý krok? Naštudujte si o svojej téme prvé i posledné, hovorí Lukáš Onderčanin
Výskum, prieskum, štúdium... Presne tak by malo začať písanie, vysvetľuje Lukáš Onderčanin. „Poznáte svoje postavy, prostredie a viete, ako približne kniha skončí. Tak je menšia šanca, že sa dostanete do slepej uličky,“ hovorí.
A platí to podľa neho pre každú knihu, nielen pre reportážnu ako je tá jeho. Hoci uznáva, že miera prieskumu závisí od žánru, no i ten nedokumentárny potrebuje pevné základy.
Že vám je jeho meno známe? Nečudujem sa!
Ide predsa o čerstvého nominanta na tohtoročnú cenu Anasoft Litera. Do desiatky horúcich kandidátov sa dostal so svojou prvotinou Utópia v Leninovej záhrade: Československá komúna Interhelpo.
Lukáš tiež pripomína, že sa netreba prieskumnou časťou príliš pohltiť. „Stráviť hodinu hľadaním toho, ako presne vyzerala budova československého veľvyslanectva v Moskve pred sto rokmi, bolo možno zbytočné, najmä ak to v texte tvorí dve vety,“ priznáva Lukáš. Nie každý detail je hodný hodinovej pozornosti.
Samozrejme, baviť vás môže, no treba myslieť na to, že do knihy sa všetko natrepať nedá. A to najmä ak píšeme beletriu a nie podrobný opis (napríklad) historických budov, udalostí alebo osobností. I vtedy je azda lepšie, udržať túžbu opísať každý gombík či skulinku na uzde.
A veru veľmi dobre vie, o čom hovorí.
Okrem toho radí, nevzdať sa na prvý pohľad okrajovej témy. Možno nezaujmete davy – ale nie vždy na tom záleží, sú témy, ktoré sa oplatí napísať tak či tak. „Práve malé a neznáme príbehy a témy na okraji spoločnosti potrebujeme,“ myslí si Lukáš.
A na záver odporúča veľa písať, hoci aj do šuflíka. A toto je rada nad zlato!
Nevypísanú ruku totiž prezradí hneď aj jedna jediná napísaná veta. Ostatne toto som cítila i sama na sebe, ak som urobila troška dlhšiu prestávku v písaní (ako novinárke sa mi však podarila vždy len malá – popravde niekoľkomesačná - takzvane materská :)).
Nech sa páči, Lukáš Onderčanin!
Čo by ste poradili začínajúcej autorke/autorovi pri písaní prvej knihy?
„V prvom rade sa netreba nechať odradiť tým, že nejaká téma možno nezaujme davy. Práve malé a neznáme príbehy a témy na okraji spoločnosti potrebujeme. A aj keď možno váš príbeh nezaujme desaťtisíce ľudí, neznamená to, že sa neoplatí napísať.
To bol aj môj prípad – napísať historickú reportážnu knihu o tom, ako sa vyše tisíc Čechoslovákov vybralo pred takmer sto rokmi budovať utopistickú komúnu do sovietskeho Kirgizska môže znieť ako naozaj okrajová téma. Napriek tomu ten príbeh bol natoľko zaujímavý a najmä pre mladšie generácie neznámy, že som sa nedal odradiť tým, že to nebude bestseller.
Veľmi to závisí od žánru, ale ideálne je dopredu si spraviť dostatočný rešerš k téme alebo dostatočne rozpracovať myšlienku knihy. Aj mne sa pri písaní stávalo, že som odrazu mal pocit, že nemám dosť materiálu alebo zaujímavých príbehov, ktoré by som vedel použiť. Pri beletrii je to jednoduchšie, ale veľmi pomáha, ak o svojej téme viete ešte pred začatím písania čo najviac. Poznáte svoje postavy, prostredie a viete, ako približne kniha skončí. Tak je menšia šanca, že sa dostanete do slepej uličky.
A takisto odporúčam veľa písať – či už do zásuvky, na blogy alebo do médií či umeleckých časopisov. Ja som v tom mal ako novinár, ktorý každý deň musí vyprodukovať článok, miernu výhodu, aj keď pri písaní knihy som niekedy pocítil limity spravodajskej žurnalistiky. A práve vďaka knihe som sa mohol viac odviazať a pridať do textov aj veci, ktoré by som si v novinárčine nemohol dovoliť.“
