Ako dopísať knihu? Ak naskočíte na vlnu, držte sa jej, odporúča Zuzana Šedá
Nič neškodí písaniu viac ako dlhé prestávky. Písať treba veru každý každučký deň, dlhé pauzy mu proste nesvedčia. Ale čo s tým? Nesmiete prestať písať, pripomína Zuzana Šedá.
A radí nám veru dobre!
Sama totiž práve túto chybu urobila pri svojom poslednom románe. Vrátiť sa k rozpísanému dielu, bolo ťažšie ako si myslela. Prečo? „Postavy sa mi medzičasom úplne zmenili a musela som si načrtnúť nový príbeh,“ priznáva.
Nám tak neostáva nič iné, ako si na jej ďalšiu knihu počkať. Už sa tešíme!
Na tomto mieste zase priznávam ja, že Zuzanu poznám už dlhšie – a to ešte z čias, keď sa na svet dral jej prvý román Úteky. V tom čase vychádzali jej poviedky na známom (a tu už i spomínanom) portáli Sieťovka. A pokiaľ si pamätám, boli veru obľúbené.
Rovnako ako Stephen King vsádza Zuzana na gramatiku a štylistiku. A veru nielen preto, že je vyštudovaná učiteľka slovenčiny. Vlastne presne ako Stephen (v jeho prípade ide samozrejme o angličtinu :) ) – náhoda? Pochybujem!
„To ako príbeh napíšete je rovnako dôležité ako samotný príbeh,“ pripomína Zuzka. Aj najlepší príbeh zabijú zlé vety. Žiaľ, je to tak...
Pre nás gramaticky menej zdatných sú tu korektorky a korektori – našťastie! Veru chvála im! Hoci podľa mňa na jednom preklepe či hrubici príbeh ani kniha nepadne, no ak sa nakopia...
Ďalším kameňom úrazu je uveriteľnosť. „Môžete písať sci-fi či fantasy, no musí mať logicky vysvetliteľný základ,“ hovorí Zuzana. A veru na tom niečo bude. Čokoľvek sa stane vo vašom literárnom svete, potrebuje byť o čosi opreté. O čosi viac-menej reálne, možné či logické. Inak, bohužiaľ, čitatelia (ani čitateľky :)) príbehu neuveria. Zuzana preto radí – a zase raz sme pri tom, načítať si skúsenejších vo svojom žánri.
Čo u nich – podľa vás – funguje/nefunguje a prečo... A toto podľa mňa platí bez ohľadu na to, či píšete fantastiku, dystópiu alebo romancu. A možno vám sadne Zuzkin spôsob – mapovanie príbehu.
Nech sa páči, Zuzana Šedá!
Čo by si poradila začínajúcej autorke/autorovi?
„Napísať knihu je drina, krajšie povedané tvrdá duševná práca. Vyžaduje veľa času, premáhania a obetavosti. Aj toto by si mal začínajúci autor/autorka uvedomiť. Iste sú aj takí, ktorí si sadnú k čistému papieru a píšu, píšu, kým nie je príbeh na svete - aspoň to tvrdia.
To však nie je môj prípad. U mňa je na začiatku podnet, myšlienka. Len niečo začujem, vidím, cítim a zrodí sa mi v hlave nápad. Preto aj tú prvotnú myšlienku vnímam ako ďalší zmysel, a tak s ňou aj pracujem. Chcem cítiť jej chuť, skúšam ju ovoňať, počuť ju, dotknúť sa jej... Postupne sa rozvíja a nabaľuje na seba príbeh.
Nasledujú postavy, vymyslím im povahu, minulosť, ako vyzerajú, ako sa obliekajú, čo cítia v rôznych situáciách. Vytváram si určité schémy - volám ich mapy. Nie všetko v príbehu použijem, ale pomáha mi to pri písaní, hlavne, keď dostanem takzvaný spisovateľský blok.
Potom si načrtnem schému príbehu. Pri poviedkach mi to stačilo v hlave, pri románoch už vyrábam mapy na papier. A potom skladám, čítam, prepisujem a znovu čítam. Prehrávam si scénky v mysli ako film.
Veľmi dôležité je mať aj niečo načítané. Čím viac, tým lepšie. Ako študentka literatúry som si musela prejsť čítaním literárnych diel od tých najstarších až po súčasné. A zaľúbila som sa do Švantnerovej poetiky. Jeho Nevestu hôľ si opakovane čítam a vždy ma očarí niečím novým. Preto, nebojte sa klasiky, možno nájdete nečakanú a zaujímavú inšpiráciu.
A hlavne, nezabúdajte čítať po sebe. Nielen kvôli pravopisným a štylistickým chybám. Nájdete možno niečo nezmyselné či nudné, potom to neváhajte prepísať alebo úplne vyhodiť.
Skrátka, ak chcete napísať knihu musíte si to odsedieť. Hoci pravdou je, že skoro všetky moje poviedky som napísala postojačky.“
