Čo nerobiť? Neponáhľajte sa, kniha potrebuje dozrieť, radia Veronika Folentová a Vitalia Bella
Očakávať neočakávané a pripraviť sa na nemožné. A najmä – a to je podstatné, nevzdať to. A pod „to“ sa samozrejme myslí literárne dielo!
Pri písaní sa vyplatí držať sa pri zemi, vyžaduje si totiž veľa času, vlastne veľmi veľa času, kým sa zrodí kvalitný rukopis. Svoje o tom vedia i autorky knihy Ako byť šťastný, novinárky Veronika Folentová a Vitalia Bella.
Ako dlho teda trvá napísať knihu?
Viac ako si myslíte!
„Keď som začala uvažovať o knihe Ako byť šťastný, predpokladala som, že do troch mesiacov bude hotová a vydáme to,“ hovorí Veronika. Chyba lávky! Nakoniec na nej obe pracovali dva roky.
Najprv ich spomalila pandémia – Veronika sa venuje zdravotníctvu, potom vojna na Ukrajine – odkiaľ pochádza Vitalia. No zvládli to! Kniha s optimistickou žiarivo žltou obálkou vychádza koncom septembra.
S prekážkami pripísaní treba tak akosi rátať, myslí si Vitalia. „Len málo ľudí má to privilégium, že sa môžu venovať iba písaniu knihy, a zvlášť to platí o začínajúcich autoroch,“ hovorí. Pomohlo i to, že ide o knihu rozhovorov a zapracovala aj istá zodpovednosť voči osloveným odborníkom a odborníčkam. Jednoducho nemohli sklamať ich dôveru a knihu nedokončiť, dodáva Vitalia.
Obe si pochvaľujú vydanie knihy cez vydavateľstvo – ide totiž o to ich domovské - teda n-kárske. „Už len to, že vydavateľstvo má o vašu knihu záujem, znamená, že prvého čitateľa ste si už získali,“ myslí si Vitalia.
No vydavateľstvo by asi hľadali tak či tak, priznávajú svorne. Jednak kvôli pocitu vyššej istoty pri prvej knihe, a tiež pre to, že im takto odpadlo viacero vecí okolo samotného vydávania. Sústredili sa tak len a len na písanie. Veronike sa tiež pozdávalo, že sa mohli spoľahnúť na profesionálov.
A ako byť teda šťastný?
Predsa písať :).
Alebo aj nie... ale hlavne robiť to, čo milujeme.
A to aspoň na 60 percent.
Toto číslo je môj súkromný odhad. A prečo práve 60? Aj tá najmilovanejšia práca obsahuje i časti, čo nikomu nevoňajú... Nesmie ich však byť priveľa. Mimochodom, to čo milujeme_te, vôbec ale vôbec nemusí byť práca. No stále – zase podľa mňa – platí magická šesťdesiatka.
Každopádne si prečítam knihu :). Tá totiž pokrýva viac životných situácií i pohľadov. A skúste ju aj vy, potom sa môžeme podeliť o recepty na šťastie.
Nech sa páči, Veronika Folentová a Vitalia Bella!
PS: Tu niekde sa mi žiada spomenúť, že Veroniku poznám ešte z jej študentských čias, keď prišla na stáž do denníka Sme. A tak akosi zakotvila v redakcii ekonomiky. Prvý článok, na ktorom sme spolupracovali, bol o tom, či vám nalejú v reštaurácii pohár vody zadarmo – ja som písala z redakcie, Veronika aj s kolegom obiehali mesto. Doteraz si pamätám ako sa do problému vložila. A tiež na jej iskrivú energiu. Odvtedy s radosťou sledujem, kam sa posúva.
Čo by ste poradili začínajúcej autorke/autorovi pri písaní prvej knihy?
Veronika: „Aby nemali prehnané očakávania. V ničom. Keď som začala uvažovať o knihe Ako byť šťastný, predpokladala som, že do troch mesiacov bude hotová a vydáme to. Nakoniec sme na nej pracovali viac ako dva roky. Vstúpili do toho Covid, potom vojna na Ukrajine a bolo obdobie, keď som si ani nemyslela, že niekedy bude kniha realitou.
Samozrejme, dalo by sa to stihnúť aj skôr, ale lepšie je počkať, aby bol človek s výsledkom spokojný, ako rýchlo niečo dať dokopy a vydať to.“
Vitalia: „Nevzdať to. Len málo ľudí má to privilégium, že sa môžu venovať iba písaniu knihy, a zvlášť to platí o začínajúcich autoroch. No keď sme už začali oslovovať respondentov, s ktorými sme chceli urobiť rozhovory do knihy, cítili sme potom záväzok - nemohli sme sklamať ich dôveru a knihu nedokončiť.
Treba rátať s tým, že vždy môžu prísť nejaké prekážky, bude vás trápiť nedostatok času alebo aj vlastné pochybnosti, preto je dobré, keď sa o tom máte s kým porozprávať. Je fajn mať niekoho, kto vás nakopne, povzbudí a povie vám, že to má zmysel.“
