Tučná

Telesnosť vpísaná do knihy. Život rozdelený podľa izieb. Obraz tela, čo nezapadá. Duša ženy, ktorá sa nevie zaradiť.

Moja vina, že nedokážem postaviť jasnú hranicu medzi to, čo považujem za neprípustné, a to, čo mi spôsobuje potešenie.

Román Tučná (A Gorda) od portugalskej autorky Isabely Figueiredo rozpráva príbeh ženy od detstva až do dospelosti. Ako naznačuje názov odjakživa je tučná. Maria Luísa zajedá nenaplnenosť svojho života. Trápi to však viac jej okolie ako ju samotnú.

Potrebujem si nepretržite napĺňať žalúdok, aby som sa upokojila,  mohla spať a pracovať.

Kvôli váhe zažíva príkorie za príkoriami. Volajú ju veľryba, stránia sa jej, hanbia sa za ňu. Tučnoty sa vo svojej mysli nezbaví, ani keď po gastrektómii napokon schudne.

Stále rozmýšľam ako tučná.

Koniec dáva nádej, ale môžeme len hádať či sa naplní.

Izba po izbe

Príbeh je členený na jednotlivé izby bytu, do ktorého sa rodina presťahovala po odchode z Mozambiku. Dej sa neodvíja časom, ale izbami. Vždy začínate v minulosti, prejdete súčasnosťou a pootvoríte dvierka do budúcnosti.

Postupne odhaľujeme bolesť z vykorenenia, straty domova, rodiny. Slabé náhrady hlbokých vzťahov, rany, čo sa už nikdy nezacelia. A to všetko na pozadí búrlivých dejín a komplikovaného vzťahu s matkou.

Mama mala talent nielen na pestovanie rastlín; od ruky jej išla každá práca, ktorej sa chytila. Okrem mňa.

Máriu Luísu zrádzajú jej najmilší. Kamarátka, ktorá ju skôr používa ako skutočne vníma.

Slúžila som Tony, ako slúžime tým, ktorých milujeme: z hĺbky duše, dobrovoľne, bez námahy a nezištne.

A neskôr aj jej celoživotná láska, prototyp „dobrého“ chlapca David.

„A tebe vadí moja váha?“ spýtam sa ho rozčarovane.

„Nie. Ale oni sa mi smejú. Už za mnou nechodievaj.“

A napokon aj ona sama.

Písanie ako liek

Hoci sa môže na prvý pohľad zdať, že hlavná hrdinka rieši svoje problémy najmä jedlom, lieči sa písaním.

„Vedela som žiť bez tých, ktorých som ľúbila, ale bez písania by už život nemal kam ísť. Cesta by sa skončila.“ 

Štýl autorky je priamy, telesný a bez kompromisov. Nevyhýba sa intímnym ani bolestivým témam, naopak, ide k ich jadru s otvorenosťou, ktorá môže pôsobiť až surovo. Využíva detail, spomienku, záblesk. Píše autenticky, angažovane.

Text nekĺže po povrchu, ale zarýva sa hlboko do rany.

Kde je láska, tam je málo rozumu, pravdy a morálky.

Táto kniha patrí k tým, kde je na mieste oceniť aj jej preklad. Prekladateľka Júlia Jellúšová sa s vetami autorky pohrala a dala im slovenský rozmer. Ako bonus je v závere knihy aj jej rozhovor so samotnou autorkou.

Čistá fikcia a číra realita

Kniha stiera rozdiel medzi skutočným životom autorky a jej hrdinky. Ale čo je naozaj pravda? (Nepíšeme azda všetci veľmi osobné príbehy?) Román môžeme smelo označiť za autofikciu.

Môžete sa opýtať prečo si vymýšľam. Prečo ľudí neodbijem holou pravdou.

Aj samotná autorka bojovala celý život s nadváhou, spoločný s hrdinkou svojho románu má aj návrat z Mozambiku, a tiež operáciu žalúdka, po ktorej definitívne schudla.

Kde a v čom sa príbeh oboch rozchádza sa nikdy nedozvieme.

Ale je to vôbec dôležité?

Zajtra je nový deň. Zajtra.

Hodnotenie 5/5

Deň po dni, kilo za kilom.

Ako som mohla natoľko neznášať svoje impozantné, dokonalé telo?

Až keď dočítate, môžete zložiť celý príbeh.

Anotácia:

Maria Luísa je inteligentná, vtipná, talentovaná a ... tučná.
V detstve sa jej posmievali, v mladosti ju zradil milovaný muž, ona je však odhodlaná vydobyť si svoje miesto pod slnkom a nájsť šťastie. Musí sa však vysporiadať s bolestnou osamelosťou, komplikovaným vzťahom s matkou, neskôr smrťou oboch rodičov či (ne)naplnenou túžbou po dieťati. Útechu nachádza v písaní, umení a nemom porozumení so psami. Rozhodne sa podstúpiť gastrektómiu a radikálne schudne, no jej najväčším víťazstvom je prijatie samej seba a odpútanie sa od muža jej života, čo spôsobí nečakaný zvrat udalostí...
Preklad a vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

O autorke:

Isabela Figueiredo (1963) je portugalská spisovateľka, ktorá vo svojej tvorbe skúma dedičstvo kolonializmu, rodové otázky a skúsenosť „retornada“ po návrate z Mozambiku do Portugalska po roku 1975.

Študovala moderné jazyky a literatúru na Universidade Nova de Lisboa a neskôr sa špecializovala v genderových štúdiách. Pôsobila ako novinárka v denníku Diário de Notícias, kde koordinovala literárnu prílohu DN Jovem, a viac než dve desaťročia učila portugalský jazyk.

Debutovala v roku 1988 pod menom Isabel Almeida Santos novelou Conto é Como Quem Diz, za ktorú získala Cenu Mostra Portuguesa de Artes e Ideias.

Medzinárodný ohlas jej priniesla autobiografická kniha Caderno de Memórias Coloniais (2009), ktorá sa kriticky vyrovnáva s realitou portugalského kolonializmu a bola ocenená ako jedno z najvýznamnejších diel dekády. Nasledoval román A Gorda (2016), za ktorý získala cenu Urbano Tavares Rodrigues, a kniha Um Cão no Meio do Caminho (2022).

Jej diela boli nominované na významné medzinárodné ocenenia, vrátane Femina Étranger, ceny Oceanos a v roku 2024 získala Laure Bataillon.

Figueiredo patrí k najvýraznejším súčasným portugalským autorkám, ktorá svojím kritickým a intímnym rozprávaním prináša jedinečný pohľad na identitu, telesnosť i spoločenské dedičstvo kolonializmu.

O prekladateľke:

Júlia Jellúšová (1978) sa narodila v Bratislave. Vyštudovala anglický a portugalský jazyk v odbore prekladateľstvo a tlmočníctvo. V roku 2013 ukončila doktorandské štúdium obhajobou dizertačnej práce v oblasti portugalskej literatúry.

Do roku 2016 pôsobila ako odborná asistentka na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Pôsobila tiež ako odborná asistentka v Ústave celoživotného vzdelávania pri Žilinskej univerzite.

Venuje sa aj umeleckému prekladu z angličtiny a portugalčiny. V roku získala prémiu ceny Jána Hollého za preklad portugalského románu Maliar pod kuchynským drezom od Alfonsa Cruza.

ISBN 9788099967145 | 215 str. | väzba: pevná | formát: 134×207 mm| preklad: Júlia Jellúšová | Portugalský inštitút 2022