Postsedliaci

Quo vadis Slovensko?

Odpoveď ponúka napríklad kniha sociálneho antropológa Juraja Buzalku Postsedliaci, s podtitulom Slovenský ľudový protest.

Úspešní v tomto dominantne vidieckom prostredí sú lídri, umne narábajúci so sociálnou demagógiou a nacionalizmom, zmiešaným s ľudovým katolicizmom.

Od nežnej revolúcie to de facto boli len traja muži – preto aj autor adekvátne píše o lídroch – a to: Vladimír Mečiar, Robert Fico a Igor Matovič.

Ako to?

Opäť budem citovať, nenapísala by som to lepšie.

... rozumejú „neideologickej“ povahe vidieckych vzťahov a dvojznačnosti vidieckeho hodnotového sveta z hľadiska meštiackej morálky. Dokážu pritom túto znalosť bezškrupulózne využiť.

Ako je možné, že po tom všetkom, čím si Slovensko počas svojej histórie prešlo, stále na ľudí platí v podstate to isté politické podlizovanie?

Hlavným dôvodom je, že menšinoví prokorári postsocialistický vidiek nikdy neoslovili.

Autor umne poukazuje na to, čo ľudí spája

Vidiek, dedina – alebo, ak chcete,  regióny boli a sú na Slovensku akýmsi synonymom pre zaostalosť. (A to ani nemusím citovať autora, mám to zažité, ten pohľad ľudí z mesta na ľudí spoza hranice Zlatých pieskov.)

Lenže, ten naratív funguje aj opačne. A teda ľudia z regiónov tiež opovrhujú mestskými ľuďmi, čo majú nielen priľahký život, ale aj panské maniere.

Práve to vynieslo v roku 2016 do parlamentu Kotlebovcov. A neskôr aj prezidentku Čaputovú. Hoci oba razy z mierne iného dôvodu, no tieto udalosti naznačujú, že medzi mestskou kaviarňou a dedinskou krčmou, ako ich označuje autor, existuje prepojenie.

Predvolebná kampaň z roku 2019 predstavila prezidentku Zuzanu Čaputovú ako rozvedenú matku z malého mesta, s roľníckymi koreňmi, ktorá bojuje za „bežného“ človeka hoci proti zvôli so štátom previazanej ekonomickej oligarchie.

Problémom Slovenska totiž podľa autora je, že akýkoľvek iný líder alebo líderka musí bojovať o hlasy ľudí na vidieku, ktorí milujú populistov.

Takže ostáva jediné, stať sa populistom alebo populistkou s prívlastkom pokrokoví/á. Vedel to už napríklad aj Ľudovít Štúr.

Kto sme?

Ak chcete poznať svojich spoluobčanov, v knihe nájdete viac ako definíciu, nájdete v nej diagnózu nášho národa.

„Výsledkom mixu fejsbúku a zaostalej školy sú Slováci ako ten z povestnej anekdoty: nikdy nebol v Rusku, dovolenku trávi v Chorvátsku, jazdí na francúzskom aute, pivo chladí v nemeckej chladničke, nakupuje poľské potraviny, deti či viacerí príbuzní žijú v Británii, ale aj tak si je istý, že Európa vymiera, Amerika je v úpadku a Putin je inšpirujúci líder prosperujúcej krajiny.“

K tomu ešte dodám, že sa nám tu rozmohol podivný sen o takzvanom „osvietenom diktátorovi“, funguje podobne ako „tradičná rodina“, ktorú nikto nikdy nevidel a nezažil, ale každý/á o nej sníva.

Okrem toho autor ponúka aj vysvetlenie takmer nevysvetliteľnej náklonnosti k folklóru, pričom nejde ani tak o skutočné dedičstvo predkov ale jeho populárnejšiu verziu v prikrátkej sukni a prilesklej výšivke.

Náročnejšie čítanie, čo si žiada pozornosť

Kniha sa nesnaží len podať strohé informácie, ale skôr interpretovať spoločenské a kultúrne javy. Citácie, odkazy na tlač a poznámky pod čiarou naznačujú rešerš a dôraz na zdroje, čo zvyšuje dôveryhodnosť. Paradoxne troška chýba viac dát, hoci kde-tu sa nájdu.

Autor píše esejisticky, s dôrazom na prepojenie historických kontextov, používa pritom priam až akademický jazyk. Mne veľmi sadol, šípim za ním človeka s humorom, ktorý je mi blízky.

Táto kniha ukazuje – medzi riadkami - cestu ako von z marazmu, v ktorom sa krajina ocitla.

Kritici autorovi vyčítajú, že je príliš subjektívny vo svojich záveroch.

Uberá to knihe na sile?

Ale kdeže.

Azda práve preto to nie je ľahké čítanie, lebo priznajme si, sme postsedliaci.

Hodnotenie: 4,5/5

Kniha búra spoločenské mýty.

„Od roku 1989 panuje medzi osvietenými rodákmi predstava, že návyky zo starého sveta musia odísť.“

 A stále nič.

Anotácia:

Postsedliaci sú moderní Slováci, ktorí veria v ideál domoviny z agrárnych čias a podľa toho sa aj správajú. Vyznávajú svoje vidiecke hodnoty, ktoré považujú za „tradičné“, volia populistických vodcov a sú často geopoliticky popletení. Cestujú po svete, ovládajú moderné technológie a žijú najkvalitnejší život, aký kedy žili príslušníci ich rodokmeňa. A aj tak majú pocit, že svet je k nim neláskavý, neberie ich vážne, a oni sa mu nemienia doprosovať. Melancholicky smútia za svetom, ktorý nikdy nebol. Ich stratégiou prežitia je nemať názor, teda pochopiteľná hra na istotu s cieľom udržať status quo – „len aby horšie nebolo“. V tejto knihe Postsedliaci hľadáme spôsob, ako s nimi budovať spoločnú pokrokársku záhradu.

O autorovi:

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave a venuje sa témam spoločenských a kultúrnych zmien a politických hnutí. V knihe Postsedliaci: Slovenský ľudový protest sa nemilosrdne pozerá na Slovákov, vecne a kriticky komentuje naše ilúzie o sebe i naše utkvelé predstavy o fungovaní sveta. Kľúčové udalosti slovenských dejín aj súčasného života glosuje s nadhľadom a oslobodzujúcim ostrovtipom.

ISBN 9788082680655 | 272 str. | väzba: pevná | formát: 130×210 mm| MAMAŠ 2023