Pani učiteľke z lásky... alebo školstvo si zaslúži viac peňazí, učiteľky a učitelia lepšie platy

Dnes (15. júna) škola skončila skôr. Obaja školopovinní synovia sú doma už od jedenástej. Učiteľky, učitelia, ale i vychovávateľky či kuchárky (azda i vychovávatelia a kuchári) vyšli do ulíc.

Opäť.

Platy sú slabé, osnovy zlé, učebnice nie sú a ak sú tak sú zastaralé, chybné, budovy sa rozpadajú, strecha zateká, okná sa nedajú otvoriť/zavrieť, minister či ministerka školstvu nerozumie a odborári sa starajú len o svoje vačky...

O tom, že so školstvom treba niečo robiť, počúvam celý život.

Moja mama bola totiž učiteľka. (Aj teta a strýko, aj rodinní priatelia.)

Hádam ste mali na takú vo svojom živote šťastie.

„Dobrý deň, pani učiteľka!“

Moja mama bola jedna z tých, čo síce doma neustále frflala, no do práce išla s úsmevom. O žiakoch vedela prvé i posledné. A okrem matematiky ich učila čo-to i o živote, počúvala ich ponosy a plátala prešľapy.

Z detstva si pamätám ako sme chodili na začiatku a konci prázdnin so sestrou k mame do práce. V júli sme pomáhali upratovať triedu, v auguste sme kreslili na tabuľu uvítací obrázok.

A po chodbách škôl behali šváby a rozpadali sa papundeklové dvere. Záchody boli také, že nás vždy brala na tie akože lepšie - učiteľské. Zašlé kachličky, neumyteľné umyvadlá.

Inak to nie je ani teraz. A nič s tým neurobí ani tá najlepšia upratovačka. Ani najprísnejší dozor nad žiakmi, ktorí na „veckách” robia bordel.

„Dobrý deň, pani učiteľka,” ozýva sa i teraz takmer kdekoľvek sa pohne. Hoci už neučí niekoľko rokov stále sa k nej hlásia bývalí žiaci a študentky. A zverujú jej vývoj svojich životov. Vždy si všimnem ako ich poteší, že si pamätá o koho ide. (A ak náhodou nie, nedá to na sebe znať.)

Bola jednoducho dobrá. A deti to vždy vycítia.

Bude zo psa slanina?

Za tie roky som s mamou zažila viacero štrajkov. Naposledy verila, že sa čosi zmení v 2012.

„Vyzeralo to sľubne, keby nás nezapredali,” spomína doteraz. Šéf odborov sa totiž onehdá dohodol s vtedajším premiérom Robertom Ficom na kompromise a sľuboch do budúcna.

Vtedy akosi prestala veriť, žeby sa čosi mohlo zmeniť.

Nepresvedčil ju ani vznik nových odborov, ani ďalšie pokusy o štrajk či meniace sa tváre na čele rezortu školstva. „Nemali sme ešte ministra, čo by vedel o čom škola je. Ani ministerku,“ opakuje často.

I teraz je moja mama skeptická.

„Nepomôže to, tak ako žiaden doteraz. Naposledy sme štrajkovali dva a pol týždňa a… nič,” zhodnotila s povzdychom.

„Ale ozvať sa treba,” dodala.

Stratená generácia

Moja generácia je tá, čo zažila mnohých zlých učiteľov. Doteraz si pamätám učiteľku, čo po nás hádzala kriedu a keď niekoho trafila smiala sa, zemepisára, čo nás bil atlasmi po hlavách i povestné cibuľky od triednej na prvom stupni.

Azda i preto majú mnohí pocit, že zvýšenie platov si ľudia v školstve nezaslúžia. Vtedy nebolo veľmi na výber. Teraz by sme už – teda naše deti, mohli mať.

Samozrejme i ja som stretla aj dobrých učiteľov. Takých, čo vo mne zbadali záblesk talentu. Napríklad pani učiteľku slovenčiny na druhom stupni základnej školy, ktorá mi povedala, že dvojka je dobrá známka. A tiež, že mám talent na písanie, len tá gramatika mi nejde.

Čo tak predsa len začať s platmi?

Niečo sa musí zmeniť. Väčšina škôl zápasí o holé prežitie zariadenia a o akých-takých ľudí. A tentokrát by to chcelo viac ako nové osnovy či systém školení.

Bez kvalitných ľudí, nepostavia školstvo na nohy ani tie najlepšie osnovy, učebnice, nové recepty v jedálňach či zánovné počítače.

Je to totiž začarovaný kruh. Jedno vedie k druhému.

Nízke platy pritiahnu len tých, čo sa inde neuplatnia. Alebo očakávajú prácu kde sa nenadrú a k tomu dva mesiace prázdnin. To, že to tak nie je vie každý, kto v školstve pracuje či pracoval. Samozrejme, ak toto povolanie robil dobre.

Úprimne držím učiteľkám, učiteľom, vychovávateľkám, vychovávateľom i ľuďom zo školských jedální palce. Vlastne držím palce školám, že azda tentokrát...

PS: Inak nie je to vtipné, že sa všade hovorí o „štrajku učiteľov” a prefeminizovanom školstve?