Pani Modrofúzová a všetko, čo mám nové

Koľko, že to už je od posledného článku?

Jednoznačne viac ako dosť...

ALE pracovala som na svojom rukopise, písala viacero poviedok – presnejšie 3+1 (tá jedna ešte nie je dokončená)a plánovala letnú cestu do Portugalska. Apropo, učím sa portugalsky.

Času na čokoľvek iné ako sú domáce práce a deti mám asi hodinu až dve denne. Dnes ich venujem blogu.

Takže čo mám nové?

1. Rukopis bol ÚSPEŠNE odovzdaný a prijatý. Na jeseň pfuj pfuj by mala byť na svete moja prvotina.

2. Zúčastnila som sa súťaže Cena Príbehu. Nevyhrala som. Podarilo sa mi stihnúť pôvodný termín uzávierky na Troch Kráľov!

Tu je hodnotenie mojej poviedky – obsahuje malý spoiler :D:

„Výborný psychologický horor. Osobitný štýl písania a svojská atmosféra. Naozaj dobrý kúsok. Páčil sa mi aj zvolený štýl rozprávania, aj striedanie postáv. Skvelo to gradovalo s hororovými scénami - stonožky, vychudnutá žena. Výborne zvolené prvky. Chýbal mi len hororový záver. Niečo v duchu, že dieťa by tie stonožky zjedli/alebo tá postava a v realite by sa pôrod nepodaril alebo by potratila. To by bola skvelá čerešnička na torte.“

Bodové hodnotenie:

8 a 7 z 10

Za milé slová týmto porotcom veľmi pekne ďakujem.
Myslím, ako to tak čítam, že ide vyslovene o vec vkusu. Očividne som málo krvavá. Vysvetlenie, prečo poviedka nekončí masakrom, nájdete dole :D.

3. Napísala som dve poviedky, ktoré chcem niekam poslať. Obe sa hodia do Martinus Ceny Fantázie 2024. Teraz sa ešte rozhodnúť ktorú vybrať :D.

Nech sa páči poviedka z Ceny Príbehu. Príjemné čítanie!

A aby som nezabudla, text neprešiel jazykovou úpravou.

Pani Modrofúzová

1.

Nebola som prvá, nebudem posledná. Následky si ponesiem do konca života, len s tým rozdielom, že ja som unikla. Za akú cenu? A záleží na tom? Prežila som, prežili sme. Na to musím myslieť.

Máte vreckovku?

Ďakujem, prepáčte. Vždy ma to rozruší, porozprávam vám ako to bolo.

Chcela som zažiť veľkú lásku, o ktorej sa všade píše, taký ten krásny príbeh... Aká som len bývala naivná.

Modrofúz bol najočarujúcejší muž, akého som dovtedy stretla. Azda som i tušila, do čoho idem. Malo mi to byť jasné. Vlastne aj bolo. Len som to nechcela vidieť. Nemyslím si, že by nejaká iná chcela.

Viem, čo si myslíte. Vy by ste to neurobili. Nepodľahli by ste.

Naozaj?

Ale netvárte sa.

Odolali by ste kytici? Mužovi galantne otvárajúcemu dvere? Takému, čo vás čaká po práci? Ktorý počúva vašu hudbu a sníva o rovnakých veciach ako vy?

Kdeže!

Mýlite sa.

Išli by ste za ním ako krava na bitúnok. Tak ako ja. Ako tie predo mnou... a tie po mne.

Či to ľutujem? Nie! Nie. To, čo cítim nie je ľútosť. Som len unavená.

Chcete to počuť? Celé ako to bolo?

Tak ma neprerušujte.

Ďakujem.

Spoznali sme sa náhodou. Už som o ňom čo-to počula. Pochvalné, oslavné komentáre. Aký je úžasný napriek tomu, čo prežil, ako sa popasoval s osudom. Viete, ešte ako dieťa prišiel o mamu. A svokor, nuž, je to taký uzavretý vážny muž.

Nie, nezomrela. Opustila ich.

Všetci, vlastne pardon, všetky, o ňom hovorili ako o TOM mužovi. Pánovi dokonalom. Bol to ON, čo kradol srdcia jedno po druhom. Keď sa tak zamyslím, milovala som ho skôr ako som ho stretla. Že prečo? Ani neviem.

Bol jednoducho úžasný. Krásny. TEN jeden jediný, ten pravý. V tom to bolo. Pre každú bol osudovým mužom.

Že to nie je možné? Ale je. Samozrejme, že je.

Už ste ho stretli?

Tak vidíte.

Myslím, že by ste zmenili názor. Našlo sa len veľmi málo žien, čo boli imúnne voči jeho čaru. Stačilo, že sa na niektorú zadíval spod modročiernych mihalníc, jemne dotkol a spýtal sa hoci aj na počasie... a bola jeho.

Predstavili mi ho, podal mi ruku, spýtal sa ma ako sa mám. A ja som vedela, že by som za ním šla kamkoľvek by ma zavolal. Stratila som hlavu.

A že mu fúzy hrali na slnku do modra? Áno, všimla som si to. Rozhodla som sa to ignorovať. Toho som sa držala, kým sa dalo.

Stávalo sa, že kamsi náhle odišiel. Čosi sa objavilo, dačo zmizlo. Vždy to bolo v podstate logické. A tie zástupy žien...

„Má nízke sebavedomie. Píšem jej len, aby si začala veriť,“ dušoval sa po každodennom vypisovaní si s kolegyňou o tom, čo si má do práce obliecť. On jej vyberal a radil, ona si to skúšala a posielala fotky.

„Je osamelá, ostala sama. Chcem ju len nakopnúť, nech sa dá do poriadku,“ obhajoval telefonáty so staršou spolupracovníčkou z vedľajšej kancelárie.

„Nevie si poradiť, musím tam ísť.“

„Hádam nežiarliš? Žiarlia len ľudia s problémami.“

„Kto hľadá, nájde! Nedomýšľaj si.“

Veľa toho bolo. Chcela som mu veriť. Časom som sa už na vlastný úsudok nespoliehala.

Túžila som sa mu zapáčiť. Urobila som čokoľvek, aby ma ocenil. Zmenila som šatník.

Viem, bolo to detinské. Keď si to spätne premietam, od začiatku ma viedol k tomu, aby zo mňa spravil niekoho iného.

JU. Svoju prvú ženu.

Pýtate sa, kam odišla? Tvrdil, že ho opustila, zlomila mu srdce, po tom ako prišli o dieťa.

Postupne som zistila, že nemá rád pestré farby, nápadné oblečenie, jasný hlas, môj humor, hudbu...

Prečo som zostávala? Milovala som ho? Bola som pobláznená.

A potom... prepáčte, mohli by ste mi priniesť pohár vody? Ďakujem.

Kde som to skončila?

Ach áno.

Prvá kríza prišla po troch mesiacoch. Modrofúz musel služobne odcestovať, vraj čosi súrne. Zbalil si pár vecí a šiel. Nevysvetľoval, nedalo sa mu dovolať a ani on sa neozýval. Neznepokojovalo ma to. Mal byť preč niečo vyše týždňa, doteraz odchádzal nanajvýš na pár dní.

Chcete vedieť, kde pracuje?

Učí na univerzite, chodí prednášať aj na iné pracoviská. A tiež má svoj výskum. Nie, neviem podrobnosti, čosi s literatúrou a dramaturgiou. To nie je podstatné.

Naliehal, aby som si oddýchla alebo išla navštíviť rodinu. Najprv som aj chcela, no potom... dom začal divne smrdieť. A v kuchyni sa objavilo čosi ako mole. Teda vtedy som si myslela, že sú to mole. Objavili sa aj divné nohaté chrobáky. Neskôr som zistila, že ide o druh stonožky.

Pustila som sa do upratovania.

Neviem, čo ma to pochytilo, ale rozhodla som sa, že to vezmem od podlahy. Poriadne. A dom nielen osviežim, ale aj pomením. Prekvapím ho.

Vyhodila som korenie, instantné polievky, čaje, staré cestoviny, zabudnuté keksíky, ryžu aj kakao po dátume spotreby. Tie prekliate mole som nenašla. Pokračovala som na chodbe. V nej bola – teraz keď to hovorím, je mi to až smiešne – zamknutá skriňa. Začala som si byť istá, že vylietavajú práve odtiaľ.

Alebo ma klamal zrak? Musela som to zistiť, vypáčila som dvierka, no nebolo tam nič. Vôbec nič, nič, len holá stena. Čím dlhšie som bola v dome sama, tým mi prišiel zvláštnejší.

Že ako?

Nešlo len o tie mole, stonožky a skriňu so stenou, v noci som sa budila na divné svetlo. Počula som mľaskavé zvuky. Znelo to akoby sa po dlažbe pohyboval obrovský slimák. Samé nezmysly. Skrine, čo som za ten svet nevedela otvoriť. Znenazdajky zabuchnuté dvere do pivnice.

Medzitým som sa pustila do spálne. Pod posteľou som našla haldy starých časopisov. A medzi nimi... ešte trocha vody poprosím. Ďakujem.

Boli tam listy. Nejaká žena mu písala, že stráca rozum, budia ju kroky, nemôže nájsť svoje veci. Vyčítala mu, prečo jej to robí. V ďalšom, ona či iná, neviem, písala o strate dieťaťa. Vzalo ma to. V tú noc som nemohla spať. Premietala som o obsahu listov. Čo to urobil? S kým to som?

Vtedy som mala odísť. Hneď vziať nohy na plecia. Ale ja, Dora bláznivá, som ostala. Mohla som zachrániť seba i to malé.

A potom... potom to naozaj začalo.

V noci ma prebudilo štrkotanie kľúčov. Najprv som si myslela, že sa vrátil skôr. Dvere sa zrazu otvorili. Niečo vošlo.

A spolu s tým sa dnu vovalil neznesiteľný smrad.

Že aký? Čo vám smrdí najviac? Tak vidíte, presne také to bolo.

Žmúrila som a ostrila zrak, no cez privreté dvere na spálni som v tme nič nevidela.

Ticho som ležala, aby to nezistilo, že som hore. Nos som si prikryla perinou. Načúvala som. Telo som mala v jednom kŕči. Musela som si pripomínať, aby som sa nadýchla.

V kuchyni to búchalo dvierkami na skrinkách. Vyberalo a vkladalo veci. Stále to čosi hovorilo. Nerozumela som ani slovo. Hlas malo zastretý, zadŕhalo sa slovami, sypelo nezrozumiteľné vety.

Nie, nevidela som to. Len počula. Odišlo to, znenazdajky, tak ako prišlo.

*

„Mala by tu byť moja, ešte stále, manželka,“ opáči vysoký muž.

Pristúpi k žene za pultíkom tak blízko, až sa ich telá náznakom dotknú. Žena zdvihne pohľad od obrazovky. On sa jemne usmeje, okolo čiernych očí sa mu robia vejáre jemných vrások. Jej mrzutosť sa rozplynie.

„Vypovedá,“ pokračuje Modrofúz. „Teda, aby som bol presný, mala by tu vypovedať.“

„Aha, tá.“

„Vedeli by ste preveriť, či je ešte tu a kedy ju môžem odviesť. Viete, máme syna, čaká ma doma s mojou mamou, nechcem ho zbytočne stresovať. Iste chápete, neviem či máte deti...“ pohľadom fľochne na jej ruky bez prsteňov, čo by naznačovali akýkoľvek záväzný vzťah. Nezabudne sa usmiať.

Žena sa začervená.

„Nie nemám, ale raz by som rada mala rodinu.“

Modrofúz cíti, že jeho čaro funguje. Ako inak? Ďalšia husička, ktorá si myslí, že sa mi dostane pod kožu, pomyslí si.

„Skúste prosím zistiť, ako to s ňou vyzerá?“

„Ach, áno, prepáčte už idem,“ odpovie žena.

Modrofúz prešľapuje na mieste. Pozrie na hodinky, na tvári si udržuje ľahký priateľský úsmev. Ten mu zmrzne, keď zbadá prichádzajúceho vyšetrovateľa.

„Čo by ste rád?“ pýta sa muž bez okolkov.

„Dobrý deň, prepáčte, že vás vyrušujem, keby to nebolo také závažné, nikdy by som si nedovolil, ale...“ povie Modrofúz.
„Zrýchlite to, nemám na vás celý deň!“

„Načo ten tón, prišiel som sa slušne opýtať, kedy si môžem manželku odviesť.“

„To vám ja nepoviem, a aj kolegyni som vysvetlil, že sa s vami nemala vôbec púšťať do reči,“ odvrkne muž v uniforme.

Modrofúz pozrie na ženu, vidí, že je nesvoja. Nemala sa nechať uniesť, smiešna nána, vysmeje sa z nej v duchu.

„Len som sa slušne spýtal, ešte stále je to moja manželka. A vaša kolegyňa len slušne odpovedala, nemuseli ste na ňu hneď vyletieť,“ hlesne a jemne sa dotkne ruky ženy. Vie, že už ju má. Vyšetrovateľa nepresvedčí, ale to už nebude treba. Tá mladá si nohy ruky potrhá, aby mu pomohla. Tým si je istý.

„Prekročila svoje právomoci, ale o to tu nejde. Vaša žena vypovedá a vy tu nemáte, čo robiť.“
„Vypovedá tak akurát zo svojich fantazmagórií,“ zaprská Modrofúz.

„O tom vy nerozhodujete. Na mieste prebieha šetrenie, potom sa uvidí. Ale to predbieham, radím vám dobre, choďte domov a čakajte.“

„Ak dovolíte, počkal by som tu.“

„V tom vám, zatiaľ, zabrániť neviem,“ povie vyšetrovateľ a zmizne v dverách.

2.

Úplne ma to pohltilo. Vzala som si voľno v práci.

Preberala som sa haldami. Pod tou posteľou mal celú svoju históriu, všetky časopisy, čo si kedy kúpil. Každý list, ktorý dostal, či papier, čo popísal. A nie, naozaj, netuším ako sa to tam zmestilo. Keď som to mala roztriedené, povyhadzovala som to, čo bolo nepotrebné či staré. Listy a dokumenty som uložila na stôl v jeho pracovni. Časopisy zniesla do pivnice.

Večer som padla do postele, takmer som ani nejedla.

A potom... áno, ďakujem, dám si vodu. Ďakujem, ste milá.

Zobudil ma akýsi pohyb. Niečo drobné, studené mi liezlo po nohách. Vyskočila som z postele, tak prudko, že som sa zamotala do periny a spadla na zem. Rýchle som sa pozbierala a zažala.

Boli všade! Všade. Celá postel sa hemžila stonožkami, liezli jedna po druhej. Triaslo ma. Otierala som si nohy, ruky. Náhle sa zdvihli ako obrovská vlna a prevalili sa cezo mňa na chodbu. Spadla som do toho živého víru. Rukami som máchala okolo seba, trhala som si vlasy. Boli všade, všade. Postavila som sa a vybehla na chodbu. Vyzliekla som si nočnú košeľu a nahá bežala do kuchyne. Osvetľoval ju spln. Na okne čosi bolo. Nestihla som sa na to ani pozrieť, keď mi niečo narazilo do tváre, zavrela som oči. Na koži som cítila tupé nárazy. Pohyb v zmotaných vlasoch. Padla som na zem, telo sa mi mykalo hnusom, hrudník dvíhal vzlykmi. Povracala som sa. Nie som na to hrdá...

Neviem ako dlho som tam tak ležala. Otvorili sa dvere, čosi vošlo dnu. Mľaskavo to prišlo až ku mne. Pohladilo ma po vlasoch.

Ale viete, čo? Nebudem to naťahovať. Som si istá, že to bola tá žena z listu alebo to, čo z nej ostalo.

A potom... nuž...

Veď nebuďte netrpezlivá. Naberám silu na ďalšie rozprávanie.

Nie, nie som hladná, ešte vydržím, alebo vlastne troška si dám. Ďakujem, sú vynikajúce. Čerstvé? Netušila som, že pečiete, musíte mi dať recept. Sú naozaj dobré.

Kde som to? Ach, už viem...

Ten dotyk bol mazľavý, ľadový, vo vlasoch mi zostala akási divná zapáchajúca hmota. Akoby som to, nuž taký ten sliz, čo býva na starom mäse. Dlho som sa toho smradu nevedela zbaviť. I teraz, vidíte, musím si uhladiť vlasy. Keby ste to cítili len raz, nikdy nezabudnete.

Náhle sa sklonila úplne blízko. Ňuchala. A potom, potom mi vyhrnula košeľu a studenú ruku priložila na brucho. Nahlas vydýchla. Dych jej páchol hnilobou, vlhkosťou a chladom. S cmuknutím sa odtiahla.

V mesačnom svetle som zazrela mazľavé telo. Nohy sa jej ťahali ako hnijúca stonka za čímsi, čo azda bolo torzo človeka. Kedysi, v lepších časoch.

Niečo sa vo mne pohlo, čosi skutočné.

A v tej chvíli som to pochopila.

Nevedela som či sa smiať alebo plakať. Poslednými zvyškami tepla som si skúšala zohriať ľadové brucho. A potom som sa rozhodla, že sa budem len tešiť.

**

Dvere sa otvoria. Vstúpia traja muži v bielych plášťoch. Spolu s nimi vojde vysoká nenápadná žena. Vlasy má zapnuté do chvosta.

„Dobrý deň, prišli sme po pacientku,“ povie. „Máte tu ešte pani Modrofúzovú?“

Recepčná sa ani nestihne nadýchnuť, keď k stolu priskočí Modrofúz. Prichádzajúcu chytí za lakeť.

„Au, to bolí.“

„Čo to robíte?“ skríkne on.

„Ale, veď...,“ hlesne žena. Márne sa pokúša uvoľniť si ruku.

„Je to stále moja manželka. A toto, nie je potrebné.“

„Veď si chcel... Sám si mi povedal,“ fňuká.

„Takto nie!“ otočí sa k recepcii. „Prepáčte, zavolajte niekoho, kto spraví s týmito ľuďmi poriadok. Ešte stále ide o moju manželku a nedovolím, aby ju odtiaľto odviekli vo zvieracej kazajke.“

„Ale sám si hovoril, že...“

Modrofúz sa nahne rovno k nej a do ucha jej zasyčí: „Buď už ticho!“ Ak tá hlupaňa nezavrie hubu, všetko pokazí. Prečo musela doliezť práve teraz, keď som si tak pekne rozrobil tú cifrušu za pultom? Smola! Alebo aj nie, možno sa dokážem zbaviť oboch naraz, pomyslí si.

„Poďte dovnútra, vypočujeme vás,“ ozve sa vyšetrovateľ.

Modrofúz si uhladí bradu a rezko vykročí za ním.

3.

A bol späť.

Doteraz mi nie je jasné, prečo jeho cesta skončila tak náhle, ako začala.

Ráno ma zobudila spŕška jeho výčitiek.

„Vždy musíš zamknúť, vždy, vždy, vždy! Rozumieš?!“ opakoval dookola a pichal mi pritom prstom pod rebrá. Cítila som sa ako handrová bábika vo vetre jeho slov. Presvišťali mnou, zachytilo sa len jedno jediné: „Vždy!“

„Čo si to dorobila! Všetko si pokazila! Dora bláznivá...“

Rázoval hore dole po malom dome ako vlk v klietke. Chodila som za ním ako šteňa.

„Chcela som ťa potešiť, troška to tu upratať.“

„Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami,“ vyštekol na mňa.

Stisol mi ramená, zatriasol mnou. Cítila som sa, viete, akoby som pod jeho dotykom stratila vôľu. Handrová bábika, to je ten správny výraz.

Snažila som sa mu rozpovedať, čo sa stalo. Márne. Nezdalo sa, že by bol ochotný počúvať. Vlastne mi vôbec nevenoval pozornosť.

Presne ako hovoríte, kontroloval. Prekutal celý dom. Funel pri tom. Trieskal dvierkami na skrinkách. Čakala som inú reakciu.

Neviem. Možno vďaku? Ocenenie?

Pýtate sa prečo? To bolo ešte v časoch, keď som sa mu chcela zapáčiť. Priveľmi, márne. Ach, aká som len bola hlúpa.

„Som tehotná,“ neovládla som sa.

„Ešte aj toto!“

Ani na mňa nepozrel.

Stála som tam ako zabudnutý kvet.

Áno, zranilo ma to, keď už to potrebujete počuť. Veď ktorú by nie?

Tú noc spal na gauči. Zavrela som sa v izbe. Premýšľala som. To bola azda posledná noc, čo som mohla – nie, nie, mala – odísť.

Dlho som si vtedy nepospala. Po polnoci ma prebudil rozhovor.

„Nemáš tu čo robiť. Nechaj to. Vráť sa, prosím ťa. Prosím ťa, prosím,“ horekoval Modrofúz.

„Je čččaaasss! Je čaaasss!“

„Čo ak ju zobudíš? Nesmie ťa vidieť,“ drmolil.

Došlo mi, že i Modrofúz sa niečoho bojí. Alebo niekoho, ak mám byť presná.

Že koho?

Už už sa k tomu dostávam.

Kde som to... aha, ona sa nedala rušiť. Keď dorobila, po čo prišla, presunula sa k dverám. Cez sklo som videla len obrysy. Bola mohutná, vysokánska. Vyššia ako on, môj muž, čo vyčnieval nad všetkými.

„Daj si pozoooóóórrr,“ zasypela a buchla dverami.

Nedokázala som sa pohnúť. Návšteva vykoľajila aj jeho. Stál za dverami, plecia zvesené. Trvalo to hodnú chvíľu. Presne? Netuším. Odhadom tak desať minút? Štvrťhodinku? Ale to nepotrebujete.

Potom zhasol. Odšuchtal sa do obývačky. Nedalo mi to a doliezla som za ním. Ešte stále som ho ľúbila.

„Čo sa deje?“ šepla som.

Strhol sa. „Nič čo by ťa malo trápiť,“ odvrkol.

***

„Takže klasický boj o dieťa? To mi chcete nahovoriť?“ spýta sa vyšetrovateľ . Sedí oproti Modrofúzovi. V rukách drží akési lajstrá. Letmo v nich listuje. „Nuž, pozrite, pán Modrofúz, vo vašom dome sa našli krvavé stopy, robíme ďalšie šetrenie. A vy tu dnes celý deň robíte bordel... a to divadlo s tými ošetrovateľmi...“

„Tak za prvé nerobím bordel a za druhé... tie škvrny vám poľahky vysvetlím,“ obhajuje sa Modrofúz. „Moja, ešte stále manželka, po ktorú som v dobrej vôly prišiel, hoci ona...“
„To sme už počuli, prejdite k veci. Nemám na vás celý deň!“

„Prepáčte v žiadnom prípade vás nechcem oberať o čas. Chcel som byť len a len slušný.“
„Dobre, dobre. Tak už sa môžeme pohnúť ďalej?“

Modrofúz musí vynaložiť všetku energiu na to, aby sa nezasmial. Ten panák, ako sa tu naparuje, pomyslí si. Veď ho ten povýšený tón prejde.

„Ak vám vysvetlím tie škvrny, pustíte moju manželku na liečenie, kam popravde naozaj patrí?“

„Vypočujem si vašu verziu, ktorú posuniem ďalej. O ďalšom postupe rozhodnú dôkazy.“

„Je to úplne jednoduché. Náš syn sa narodil v tom dome. Je to jej krv, krv mojej manželky. Očividne som neupratal všetko tak dôkladne, ako som predpokladal,“ slabikuje Modrofúz. „Stihli ste si to zapísať?“ Tak, čo ty na to, vzal som ti vietor z plachiet?

„Preveríme to,“ nedá sa vyšetrovateľ. „Čakajte. Mimochodom, frajerku a tých poskokov si skroťte!“

4.

Ďakujem za vodu. Nemôžete dovoliť, aby mu to prešlo. Viem o ňom svoje.

Niečo silnejšie nemáte? Dáte si so mnou? Aha, pardon, prepáčte, neuvedomila som si, že ste v práci.

Dni išli ako vo sne, jeden striedal druhý. Všetky rovnaké. Brucho mi rástlo. Nikam som nemohla. Väčšinu dní som preležala. Hľadela som na mraky, čo odvieval vietor. Hviezdy, čo nikdy nehasli. Keď zasvietilo slnko na postel, vystavila som mu nohy, aby som nebola taká bledá. Vyzerala som ako soška z mramoru. Cítila som sa čoraz horšie.

Že prečo som zostala doma? Nuž, tehotenstvo bolo rizikové. Mala som byť v nemocnici, ale zle som to znášala, tak keď pominulo najväčšie nebezpečenstvo, pustili ma domov. Do Modrofúzovej opatery. On sa dušoval, že sa postará. A aj sa postaral.

Keď si to tak vezmem, boli to pekné chvíle, ale vykúpené slepou poslušnosťou. On vyberal jedlo. Pomáhal mi obliecť sa, vyjsť z vane. Určoval, čo si pozrieme, o čom sa budeme rozprávať. A najmä, o čom nie.

Nikdy sme nehovorili o moliach, stonožkách, čo sa sem tam objavili. Pozorovala som ich a ony zase mňa. Striehli, ja tiež. Čakali sme.

Na dieťatku mi veľmi záležalo.

Ako hovoríte, keďže do práce som nechodila, bola som na ňom úplne závislá.

Nočné návštevy? Nie, neopakovali. Bolo to ticho pred búrkou alebo tie lieky, čo mi dali? Na to vám neodpoviem. Nie som si istá.

Pýtate sa aké lieky to boli? Také rôzne tabletky, na uvoľnenie, veľa som po nich spala. Áno, bola som apatická. Ale čo to má s tým spoločné? Ako to mení moju výpoveď? Nemyslite si, že som potom nevedela, čo sa stalo, čo urobil! Nepodceňujte oči matky!

A potom to prišlo. Akosi prirýchlo. Ani som nedoplietla svetrík, čo som malému chystala. Áno, je to chlapček. Nespomenula som to? Modrofúzov syn. Ale tak či tak, je to moje dieťa. Moje jediné dieťa... Moje!

Pardon, nechala som sa uniesť. Ďakujem za vreckovku.

Máte pravdu, prejdem teda rovno k veci.

Malý sa narodil doma. Nebol to ľahký pôrod. Keď prišla sanitka, bolo už po všetkom. V karte mám napísané, že som nebola od bolesti a vyčerpania úplne pri vedomí.

Ale... nebolo to tak.

Omámili ma, no nie dosť.

Videla som ju! Tú ženskú. Teda... vlastne... len to, čo z nej ostalo. Bola na tom ešte horšie ako pred pár mesiacmi. Rozklad pokročil. Ten smrad ma omračoval. Skláňali sa nado mnou v závoji hmyzu. Stonožky mi jemnými nôžkami masírovali brucho. Mole držali vlasy.

Nie, nemala som strach. Chcela som len prežiť. Ostatne tak ako po celý vzťah s Modrofúzom. Len prežiť, vydržať, zachrániť sa. A potom... potom tu bol on. To malé zázračné stvorenie. Dal celému pachteniu nový rozmer.

Dobre. Dobre, opíšem vám, čo si pamätám. Ale nevravte potom, že to nie je možné. Lebo pravda vás ovalí.

Mala som pocit, že ma roztrhne, kontrakcie boli neznesiteľné. Celé to začalo v noci. Aspoň tak sa mi to zdá. Spala som, keď ma prebrala bolesť. Ako elektrický prúd preťala moje telo vo dvoje. Čosi sa vo mne pohlo a ja som vedela, že môj syn sa derie na svetlo. Ešte sa mi podarilo zaspať. Možno na hodinu, azda i na dve. Stratila som pojem o čase, určovala ho len bolesť. Prichádzala čoraz častejšie. Na chvíľu som stratila vedomie.

Na ako dlho? Neviem, darmo sa pýtate, na toto vám neodpoviem. Proste neviem.

Zobudila som sa na vlastný výkrik. Ležala som na bielej plachte na dlážke v kuchyni. Puch zahnívajúceho mäsa ma omračoval. Pootvorila som oči. Nado mnou sa skláňal Modrofúz a čosi, čo pôvodne malo ženskú tvár. Teraz to bola už len lebka potiahnutá zvyškom kože a mazľavého šedého slizu. Zlepil jej aj vlasy. Kedysi boli iste krásne, podobné mojím plavým kučerám.

No oči, oči jej ostali. Boli modré ako nočná obloha. Ten pohľad bol hypnotický. Ruky mala vo mne. Mala som pocit, že ma trhá, gniavi, no ona len pomáhala na svet môjmu bábätku. V očiach som jej zazrela súcit.

A potom... sa narodil.

Položila mi ho na brucho. Bol horúci.

„Daaaj naaaň pozooor, veľkýýý pozor...“

„Stačí,“ odsotil ju Modrofúz. „Stačí, choď už. Zmizni! Ešte ho nakazíš!“

„Kúúúsok, kúúúsočeeek vďaky v seeebe nemáááššš.“

Krvavou rukou mi utrela pot z čela a pohladila ma po líci. Jej dotyk pálil. Bezzubé ústa sa usmiali.

„Chvíííločku. Ešte, ešte koláááčik príííde.“

„Si nechutná ako vždy,“ hlesol. Odvrátil sa.

„A čooo hááádam ju nechceš zabiť? Čakaaať musíííme, aleeebo dobreee, poomôôôžeeem koláááčiku.“

Mávla rukou a stonožky sa vyšplhali späť na brucho. Prehnali sa mnou ako vlna. A v jednom jedinom záchveve zo mňa vyšla placenta.

Žena neotáľala a odtrhla z nej hodný kus. Hneď si ho pchala do seba.

S plnými ústami šemotila: „Teeebe to neeeuuublííížiii a mneee pooomôôôže.“

Pohladila ešte čerstvé chlápätko a pokúsila sa odplaziť.

Pomáhala si rukami, dychčala.

„Rýchlejšie. Nenaťahuj to. Sanitka už musí byť na ceste, nemôžu ťa tu nájsť,“ súril ju.

„Vyčkaaaj čaaasu ako huuu...“ nedopovedala.

Viete, on, on ju umlčal. Stisol jej hrdlo. Priveľmi. Hlava jej z tenkého krku odpadla so šplachnutím na dlážku.

Čo urobil môj muž? Odpratal jej zvyšky.

Pýtate sa kam? Neviem.

Čo som robila? Zvierala som malého telíčko, cítila som ako neúnavne hľadá moju bradavku. Tak som mu pomohla.

Pozrite, bola som omámená, chcela som ochrániť seba i malého.

Kým prišla sanitka, bolo všetko ako tak odpratané. To, čo ostalo vyzeralo ako dôsledok pôrodu.

Presne ako hovoríte. Mysleli si, že časť placenty vo mne ostala a tak ma hneď brali na vyšetrenie. Nie, nikdy sa to nevysvetlilo.

Že či som si na malom nevšimla niečo zvláštne?

Veď sama viete, je to aj v tých papieroch, čo máte pred sebou. Ale ak to chcete počuť aj odo mňa, tak hej, mal modré vlasy.

****

„Prečítajte si vašu výpoveď a tu mi to podpíšte,“ povie vyšetrovateľ.

Modrofúz si vezme papier a začíta sa. Očami letí z riadku na riadok. Potom sa zasmeje.

„Tu máte hrúbku, pán vyšetrovateľ,“ hlesne. „V slove výpoveď je ypsilon a tu v slovese zadržali je mäkké i. Ak by vás to zaujímalo, slovesá sú vždy s mäkkým i. A tiež množné číslo, len tak pre informáciu,“ chechtá sa. „Takže presne ako som hovoril, krv nepatrí nikomu neznámemu, žiadnej vybájenej žene,“ neodpustí si Modrofúz. A čo si si myslel hlupák!

„Ale nepatrí ani vašej manželke ako ste pôvodne vypovedali!“ zavrčí vyšetrovateľ.

„A tak je moja, no čo, taký detail...“ sykne Modrofúz, kým sa podpisuje.

„Prečo ste to hneď nepovedali?“

„Nuž, vec sa má tak, že to ona, moja ešte stále manželka ma napadla a poranila. Jednoducho som ju chcel chrániť!“

„Aký džentlmen!“ vyštekne vyšetrovateľ. Niečo sa mu stále nezdá, ale čo zmôže, keď nič nenašli. Teda nenašli ako nenašli, žiaľ to, čo našli, sa nedá použiť. Pár starých listov, handier a krvavé šmuhy, čo boli nakoniec Modrofúzove? Niet tela, niet zločinu.

„Tak dovidenia, musím sa postarať o syna,“ lúči sa Modrofúz.

„A vaša pani?“

„Tú si už vezmú na starosť iní.“

5.

Pomôžte mi! Niekde musí byť telo, to by bol dôkaz, že nemôže mať syna.

Pošlite tam niekoho. Určite je v dome. Nemal ju kam dať. Ste moja posledná nádej.

Samozrejme, že bola skutočná. Alebo aj vy chcete zo mňa urobiť blázna?

To už skúšali. On a tá jeho nová.

Lenže som ich pristihla. Ako? Pomohla mi náhoda. Nevypol počítač, keď som upratovala, zahliadla som otvorenú konverzáciu na monitore. Nie, niežeby som to chcela čítať, ale ak by vám oko padlo na slovo „liečba“, „zavrieť“ alebo „milujem ťa“, vy by ste si to neprečítali?

Darmo sa vykrúcate, každá by si to prečítala. Vtedy bol náš vzťah, ak sa to tak dalo ešte nazvať, veľmi zlý. Zostala len zotrvačnosť. Rezignovala som.

Čo tam bolo? V skratke, chceli ma zavrieť z akousi diagnózou do liečebne. Malého si chcel nechať pre seba a mňa mala nahradiť tá osoba.

Videli ste ju? Budete prekvapená. Vyzerá podobne ako ja, oblieka sa presne tak, aby sa mu zaľúbila. Nenápadné jemné farby, žiadne ozdoby, vlasy v chvoste. Bola a je to náhrada za mňa.

Lenže ja som odišla, oslobodila som sa.

Vlastne ma do toho sám dotlačil. Nestačilo mu, že som ho nechala robiť si, čo chce. Tolerovala jeho avantúry. A to že som prišla o kamarátky? Nevadilo mi to. Svetlom môjho života sa stalo moje dieťa.

Krehká rovnováha nemala dlhé trvanie, viete, jedného dňa... akoby som to, nuž. Syn ma vyhnal z domu. Nedovolila som mu čosi, už ani neviem, čo to bolo.

„Choď pječ! Pječ! Pjéééč! Nechcem ťa tu uš, vypadni!“ kričal na mňa detským hláskom.

Zľakla som sa.

Trvalo mi tri mesiace, kým som nachystala všetko k odchodu. Nie som na to pyšná, ale stres som uvoľňovala alkoholom. Len kde-tu. Dva deci vínka večer, viac nie. Nemohla som spávať, jesť, schudla som. To jediné mi ako-tak pomáhalo. Vydýchla som si až potom, keď sme už boli v mojom dievčenskom byte. Postupne sa menil aj môj chlapček. Prestal byť taký panovačný. Áno, viem, som si vedomá, jeho vlasy hrajú stále do modra. Ale ja verím. Viete, verím, že keď bude so mnou... nemusí byť ako jeho otec. Ako jeho dedo.

Všetko vyzeralo byť fajn, pokiaľ nás nenašiel.

Niekto vám volá. Neberte to. Počkajte. Počkajte, kým vám to nedopoviem. Sľúbte, ach prepáčte, že tak nalieham, ale sľúbte mi, že...

Ach, bože, nebavte sa s ním. On vás klame... šáli.

Čo tu robia tí muži?

Nie, nie, nechajte ma. Okamžite ma pustite. Au, to bolí. Neberte ma preč!

Musíte mi pomôcť, nedovoľte im to. Nedovoľte im...

Musíte nájsť to telo.

Niekde tam je, netrepte. Počúvajte ma.

Čo to robíte? Čo mi to navliekate?

Preboha, preboha živého... pustite ma!

Všetko som vám povedala, všetko. Prečo?

Môj syn, môj syn. Môj... syn.

Dieťa nezomrelo, žena nepotratila, lebo:

Po prvé, rod Modrofúzov musí mať pokračovanie.

Po druhé, zdá sa mi oveľa strašnejšie pomyslenie, že moje dieťa je „zlé“. A to, že dieťa už nikdy neuvidím a neviem, i keď tuším, čo s ním bude (nič dobré).

A ako sa máte vy?