Novinárska pasca? Kniha nie je zoznam článkov, potrebuje dej, hovorí Michal Červený
A máme tu ďalšieho novinára! Ľudí z médií knižný svet očividne dosť ťahá :). Tentoraz ide o „šporťáka“ - aktuálne z Denníka N, Michala Červeného.
Ako novinár má Michal samozrejme vypísanú ruku, no sám priznáva, že novinárske remeslo prináša aj úskalia. Mnohí sa totiž chytia do pasce svojho povolania. „Zo skúsenosti z mojich kníh, najväčšia chyba môže byť, keď autor/ka nad knihou nerozmýšľa ako nad knihou,“ upozorňuje Michal. Hrozí to práve novinárom, knihu totiž vidia ako súbor článkov. Výsledok je tak horšie čitateľný, dodáva – chýba mu totiž príbeh.
Michal radí sústrediť sa najmä na radosť z písania. Ak nás to nebaví, neoplatí sa písať s vidinou veľkého zárobku. „Oveľa lepšou motiváciou ako peniaze je práve proces tvorby,“ hovorí. Ostatne o zárobkoch tvorcov u nás sa už popísali celé litánie.
No a okrem toho, že Michal píše ako drak, je i skromný. Stále má pocit, že na knižnom poli neprerazil! A to i napriek tomu, že má na konte tri knihy, čo trhali i rebríčky predajnosti a skvelé hodnotenia na Goodreads.
Veď kto by nepoznal jeho knihu s/o najznámejšom chodcovi Slovenska? Kniha – rovnako ako Matej Tóth, je fenomén. A ak ste nečítali tú druhú, o tom ako žiť zdravšie v dobe prebytku (v skratke ako odolať všetkému tomu žrádlu, čo sa váľa všade okolo), minimálne ste o nej počuli.
A tí, čo majú ratolesti iste poznajú aj jeho rozprávky o psíkovi Hugovi. Ten je mimochodom úplne naozajstný (môžete odkázať deťom)!
Nech sa páči, Michal Červený!
Čo by si poradil začínajúcej autorke/autorovi pri písaní prvej knihy?
„Základným cieľom by nemalo byť vydanie či finančný zisk. Baviť by ho/ju malo samotné písanie. V prípade úspechu a písania ďalších kníh, je oveľa lepšou motiváciou ako peniaze - podľa mňa, práve proces tvorby. Aspoň taká je moja predstava, hoci sa písaním kníh neživím. Zatiaľ som ich napísal len tri, pričom pri dvoch som mal respondenta. Len jedna, kniha rozprávok, bola môj vlastný autorský príbeh.
S odstupom času si už na tých pár eur, ktoré som za ne na malom slovenskom trhu dostal, nespomínam. Teda s výnimkou prvého honoráru. Na ten mám peknú spomienku – kúpil som zaň totiž snubný prsteň. Každopádne, oveľa viac spomínam na to, ako veľmi ma na knihách bavilo pracovať.
Mám v šuplíku aj jednu ďalšiu, ktorá čaká na posúdenie od vydavateľstva, ale ak by ju aj nevydali, nebude ma to mrzieť. Samotné písanie bolo totiž pre mňa zážitkom.“
