Recept na úspech? Milujte písanie a nebojte sa marketingu, hovorí Michaela Zamari
Literárne závody vyhrávajú vytrvalci. Nejde len o to, vymyslieť príbeh a dáko ho naškrabať – to je tá zábavnejšia časť. Až potom začína práca na knihe. A tá býva často osamelá a dlhotrvajúca. Je to jednoducho beh na dlhé trate, žiadny krátky šprint, myslí si Michaela Zamari.
„Vysedenie“ knihy je len prvý krok, ustáť treba i pripomienky, hodnotenie a kritiku. Vytrvať podľa Michaely pomôže len a len láska k písaniu. Ostatne sama iné pohnútky ani neuznáva. Písať treba z lásky a s láskou, tvrdí.
S tým sa dá súhlasiť, všakže?
„Sto ľudí môže vnímať ten istý príbeh sto spôsobmi,“ hovorí Michaela. I preto radí, dať dielo prečítať ľuďom, čo vedia kritizovať konštruktívne. Práve tak môžeme získať iný pohľad na napísané. A po zapracovaní pripomienok (samozrejme nie všetkého – to vlastne ani nejde), posunúť knihu o level vyššie.
Akýkoľvek názor by nás však nemal odradiť. Treba zaťať zuby a vytrvať. A to i vtedy, keď by to znamenalo všetko od základu napísať opäť. A potom znova a znova. „Cieľová rovinka stojí za to,“ hovorí Michaela.
A čo s hotovým rukopisom? Vydať ho!
Michaela nedá dopustiť na samovydávanie. A to až tak, že o tom napísala celú jednu knižku. A v nej všetko – plusy i mínusy, a aj konkrétne čísla. Ak uvažujete nad samovydaním, iste do nej nazrite, nech tušíte, čo vás čaká.
Samozrejme vydanie knihy je jedna vec, predaj – úspech, druhá.
A ak chcete, aby kniha bola nielen vytlačená, ale aj išla na dračku, stavte na marketing, radí Michaela. A rovno pripomína, že sa mu nevyhne ani autor či autorka, čo sa rozhodne ísť tradične cez vydavateľstvo.
Spoliehať sa totiž na to, že sa tak vyhnete reklame je ilúzia. „Väčšie vydavateľstvo určite dokáže výrazne zvýšiť predaj vlastným menom, prípadne reklamou, no stále to nemusí byť záruka bestselleru,“ hovorí.
Nech sa páči, Michaela Zamari!
Čo by Ste poradili začínajúcej autorke/autorovi pri písaní prvej knihy?
„Nech si to užije, pretože potom je veľká šanca, že si výsledok užijú aj čitatelia. A radila by som robiť to nielen pri prvej, ale aj pri druhej, piatej či dvadsiatej. Skrátka pri každej knihe.
Je to moja jediná rada. Ak to človek nerobí z lásky a preto, že si skrátka nevie pomôcť a potrebuje tie myšlienky alebo hlavné postavy dať ,na papierʻ, tak sa treba zamyslieť, prečo tomu potom venuje toľko času.
V tomto nie som dobrý radca, lebo priznám - neviem sa stotožniť s tým, keď niekto túži napísať knihu z uleteného dôvodu, že je to v móde, alebo že by po sebe chcel niečo zanechať a kniha je proste ,coolʻ. Príde mi to rovnako bizarné ako keď chce naspievať hudobný hit niekto, kto sa preto nenarodil, nemá hudobný sluch ani dostatočný zápal.
Nechcem dehonestovať ničiu snahu, ale nikoho neprekvapí, že v našej krajine nie je najjednoduchšie uživiť sa písaním. Azda preto sa mu väčšinou venuje ten, kto to má ako hobby, vášeň, pred ktorou nemôže uniknúť, aj keby chcel.
Mrzí ma, že v tomto neviem byť objektívnejšia. No keby niekto musel žiť s mojou hlavou na krku a tým pretlakom postáv, ktoré prišli takmer samé od seba, tiež by nemal zľutovanie s niekým, kto písanie považuje za zaujímavé, ale nie za akési životné poslanie.“