Prekonajte svoj strach a jednoducho píšte! Smetiak je váš priateľ, hovorí Margaret Atwood

Strach, neistota, úzkosť... Kto nepozná obavu, že to čo napíše nie je dosť dobré, zaujímavé, originálne... – kľudne si doplňte to svoje – proste dostačujúce? Myslím, že aspoň raz ju tak poriadne zažil každý a každá.

Na tom nie je nič zlé, je to bežné. A vlastne – myslím si – i užitočné. Práve náš strach či obavy nás udržia pri zemi a nedovolia nám vyletieť do výšok ega, s ktorých sa tvrdo padá :). Takže strach sem, strach tam, nevadí, len nám nesmie brániť tvoriť ďalej.

Ako na to?

„Bojíte sa, že to nebude dobré? Že by si to mohol prečítať člen rodiny? Že nedokážete dokončiť svoju knihu? Ak pomenujete svoj strach a potom sa s ním vysporiadate, dvere sa vám otvoria,“ hovorí svetoznáma Margaret Atwoodová. A keď už sa tie dvere otvorili – veď preto tu sme - tak pomocnú ruku dá i čítanie o skúsenostiach iných autorov, a ako inak písanie.

Margaret radí spísať si svoje obavy a vykročiť. A proste skúšať!

Niekto píše knihu od začiatku do konca, iní skáču z kapitoly na kapitolu. Vôbec nie je potrebné riešiť, ktorý postup je správny, tvrdí Margaret - ale jednoducho písať. Robte preto akokoľvek vám vyhovuje.

Papier vždy môžete zahodiť – zrecyklovať, dokument v počítači jednoducho vymazať alebo ako hovorí Margaret: „Smetiak je váš priateľ!“.

Chyba v systéme

Každá kniha je príbeh. A čo robí príbeh príbehom?

„Príbeh sa deje, lebo vzor je prerušený. Ak píšete o dni, ktorý je ako ktorýkoľvek iný, je to s najväčšou pravdepodobnosťou rutina, nie príbeh,“ vysvetľuje Margaret.

Ako inak! Veď kto by chcel čítať o bežnom dni bežnej ženy? Predpokladám, že nikto! Ibaže by ten deň nebol až tak bežný...

A tu máme starú dobrú zápletku! Práve ona je to, čo robí z rutiny príbeh. V skratke ide o hrozbu zvonka, zvnútra alebo ich kombináciu.

Takže bežná žena, bežný deň... čo by sa tak mohlo stať?

Všetko!

Ako kocky lega

Takže už máme hrozby z každej strany, čo rozhodili bežnú rutinu... ako z toho spraviť knihu?

Margaret vraví, že našou úlohou – ako spisovateliek a spisovateľov, je dať jednotlivé časti dokopy tak, aby vznikol príbeh.

Časti príbehu fungujú ako kocky lega. Okrem tých z nášho príbehu, je tu i lego našej kultúry. „Literatúra je dlhý a súvislý rozhovor. Každý príbeh je prepojený so stovkami ďalších, ktoré mu predchádzali, a tými, ktoré po ňom budú nasledovať,“ hovorí Margaret.

Písanie jednoducho – zas a znova sa opakujem/e – začína čítaním. Načítať si treba grécku a rímsku mytológiu, poznať biblické príbehy i bratov Grimmovcov. Ale pre nás tu napríklad  i Dobšinského Slovenské rozprávky – veru áno, tie temné, znepokojivé príbehy, čo sa bojíme čítať deťom. (Hoci podľa mojej skúsenosti deti nejaká tá useknutá hlava, ruka či kliatba len tak nevystraší...)

A tiež využite všetko, čo poznáte! Veď kto by si nepamätal vôňu koláča od babky, prípadne buchiet. Tak presne toto je to, čo urobí príbeh uveriteľným!

Nezabudnite skúšať

Ja, my, vy, oni, ony, ona, on... „Jediný spôsob, ako sa rozhodnúť pre najlepší uhoľ pohľadu pre váš román je vyskúšať aj iné. Ten správny poznáte pravdepodobne tak, že zrazu sa písanie rozbehne,“ vysvetľuje Margaret.

Netreba sa báť ani prepisovania. Samotná Margaret takto vyhodila sto strán príbehu Alias Grace. Začala ich totiž písať v tretej osobe, čo proste nefungovalo.

Zvážiť treba i štruktúru príbehu. Chcete ho povedať od začiatku do konca? Začali ste záverom a postupne ho rozpletáte? Alebo ste vhupli rovno do prostriedku?

Ktorý spôsob je ten správny?