Ako začať? Prvá kniha je ako prvý pes. Máte príbeh, nemáte skúsenosti, dajte na rady skúsenejších, hovorí Ľubica Bátoryová

Píšte o tom, čo poznáte! Rada na nezaplatenie.

Tak akosi vznikli i knihy Ľubice Bátoryovej. „Veľmi mi pomohlo, že za mojimi postavami v knižke boli reálni ľudia, deti a skutočný pes,“ hovorí. Vedela presne o kom a čom píše, a tiež pre koho. Príbehy tak získali punc uveriteľnosti!

Od príbehov ku knihe to však bola ešte poriadna štreka, priznala Ľubica.

„Obsah bol fajn. Horšie to bolo štylisticky. Čistá katastrofa,“ hovorí. Písať sa totiž treba naučiť, a inak to nebolo ani v jej prípade.

A čo bolo ďalej?

Po prvej a veru poriadne tvrdej kritike sa nevzdala. Rukopis prepísala a zjednodušila. A potom to skúsila ešte raz.

Iste tušíte, že tentokrát to vyšlo.

Samozrejme, i tak boli pred ňou hodiny, dni a týždne prepisovania... No už na to nebola sama. Pod patronát si ju vzali ľudia z vydavateľstva Artis Omnis. A potom len začala jazda. Ostatne za všetko hovorí fakt, že začiatkom mája vychádza jej tretia kniha! A ako inak zostala verná vydavateľstvu, ktoré jej od začiatku verilo!

Ak máte radi jej písanie, tak prezradila, že v hlave nosí námet na ďalšiu knihu. A tentoraz bude pre väčšie deti.

A čo radí nám?

1. Nepíšte knihu pre všetkých.

2. Všetkým vyhovieť nedokážete.

3. Píšte ju pre tých, ktorí sú vášmu srdcu blízki.

4. Ostaňte samým sebou. Pri druhej, tretej, desiatej knihe.

5. A nebojte sa, najhoršia smrť je z vyplašenia.

6. Písanie si treba užiť.

7. Každá knižka, každé dielko, by malo v sebe niesť váš odkaz... vašu značku.... kúsok z vás.

8. Kniha, to nie je iba rukopis.

9. Každá kniha je unikátny projekt.

10. A projekt potrebuje tím.

Nech sa páči, Ľubica Bátoryová!

Čo by ste poradili začínajúcej autorke/autorovi pri písaní prvej knihy?

„Prvá kniha je ako prvé dieťa, či prvý pes.

Nemáte skúsenosť, veľa veci robíte intuitívne, živelne, na základe pocitu, že to bude, že to musí fungovať, lebo to tak cítite. Máte rešpekt, máte pokoru, ale chýbajú skúsenosti.

Prvá kniha je asi tá ,najʻ v srdci autora. Keď ju držíte v ruke, je to dôkaz, že ste to dokázali. Aj keď recenzie môžu a väčšinou sú kritické. To sa dá čakať.

Moja prvá kniha vznikala veľmi dlhú dobu. Bola to kôpka príbehov, ktoré spájali rovnaké postavy, ale nie ideová niť. Tým, že išlo o knižku pre deti predškolského veku, som si to tak trošku mohla dovoliť. Až keď materiálu bolo viac ako dosť, dala som sa na papier osnovu.

Veľmi mi pomohlo, že za mojimi postavami v knižke boli reálni ľudia, deti a skutočný pes. Mohla som sa presne oprieť o to, akí boli, ako vyzerali, aj príbehy majú tak trochu reálny základ. Vedela som o kom píšem a pre koho píšem. Preto tá knižka, tie príbehy, boli uveriteľné.

Obsah bol fajn. Horšie to bolo štylisticky.

Čistá katastrofa.

Keď sme s rodinou psa Tima poslali rukopis do jedného známeho slovenského vydavateľstva na posúdenie, prišla ľadová, no pravdivá, sprcha. Je to písané archaicky, nemoderne, zle.

Na dlhé mesiace rukopis skončil v zásuvke.

Ale ja som človek zo staršej školy, nedalo mi to. Niečo som si načítala, niečo premyslela, príbehy prepísala, zjednodušila. A najmä, vyhliadla som si vydavateľstvo, ktoré mne bolo blízke edíciami, aj regiónom.

A povedala som si, že za jeden, posledný pokus, to stojí.

Keď som druhýkrát odovzdala rukopis, neposlala som ho poštou. Je iné obhajovať svoju prácu zoči voči odborníkom, ako poslať obálku. Chcela som, aby ma spoznali ako človeka, aby spoznali moju prácu a aby pochopili, prečo chcem knihu pre deti vydať.

Stretnutie s vydavateľmi prebehlo pri káve v peknej atmosfére. Rukopis zobrali pod pazuchu. A zas sa nič mesiace nedialo.

Až potom prišla správa. Že by skúsili do toho ísť, ale navrhujú pod ich vedením knihu dopracovať. Či súhlasím...

Kto by nesúhlasil?

Pod vedením šéfredaktorky som sa veľa naučila. Ako knižku vyvážiť, aby bola aj pre dievčatká, aj pre chlapcov. Ako knižku zdynamizovať, vyškrtali sme všetky slová, ktoré tam nemuseli byť. Vydavateľstvo vybralo ilustrátora a mojou úlohou bolo popísať mu charakter postáv, aj charakter zvierat. A vznikli úžasné kresby. Ako živé.

Nakoniec prišla dohoda o tom aké veľké budú písmená, aká farba bude hlavná, aký bude obal knihy. Neskutočne dôležité maličkosti.

Prvá kniha bola tímová robota. A ja už ani nechcem knihu inak písať. Iba v tíme, kde každý ovláda svoju profesiu, kde každý môže povedať konštruktívnu kritiku, iba v takom tíme sa narodí knižka, ktorá sa bude páčiť tým, pre koho ju píšeme.“

Akých chýb sa pri písaní vyvarovať?

„Nepíšte knihu pre všetkých.

Všetkým vyhovieť nedokážete.