Ako uspieť? Pomaly! Knihu začnite písať, až keď ju máte premyslenú vetu po vete, radí Jana Plauchová

Knižný svet patrí vytrvalcom! Od prvého nápadu po napísané dielo to môže byť rok, dva či šesť... „Spisovateľstvo je mimoriadne tvrdá a mimoriadne zdĺhavá práca,“ hovorí Jana Plauchová. Azda práve preto samotný talent nestačí, treba i húževnatú náturu. A tú si viete vypestovať, dodáva.

Ako?

Samozrejme písaním.

Ako na to?

„Dôležité je najprv niekoľko rokov písať do šuflíka, prípadne to dať čítať len svojim blízkym, trénovať, zlepšovať sa,“ radí Jana. A neskôr sa vrátiť k starým veciam, opraviť chyby – teda v prípade, že sa opraviť dajú, vysvetľuje. Až potom podľa nej prichádza čas – i to veľmi opatrne - ponúknuť kožu na trh.

V tomto bode ešte stále nejde o rukopis zrelý pre vydavateľstvo, ale o jeho vylaďovanie, vysvetľuje Jana. Každá pripomienka, námietka, kritický ohlas nás/vás môže posunúť smerom k lepšiemu rukopisu. A to i tá, ktorú sa rozhodneme nepočúvnuť. Prežujeme totiž príbeh ešte raz, čo rozhodne nezaškodí.

Takže trpezlivosť!

A nezabúdajte čítať, pripomína Jana. Seriály ani filmy nám/vám písanie nevylepšia. Ostatne nepomôžu ani s gramatikou. A tá, žiaľ, často pochová i ten najlepší príbeh.

A pozor na kopírovanie!

Z každej knihy, čo nás osloví si smieme vziať len kúsoček inšpirácie, radí Jana. Inak – ako inak – nejde o dielo, ale plagiát a sčítaní čitatelia to hneď odhalia... Toto je povolené len a len do šuflíka. (Veď priznajme si, kto v detstve neskúsil napísať repliku svojej obľúbenej knihy?)

Nech sa páči, Jana Plauchová!

PS: Mimochodom, dočítala som sa, že tiež vyrástla na príbehoch malej vesmírnej cestovateľky Alice od Kira Bulyčova. Poznáte ich? Napríklad taká Fialová guľa alebo Zajatci asteroidu...

Čo by ste poradili začínajúcej autorke/autorovi pri písaní prvej knihy?

„Nezačínajte písať, kým nemáte knihu celú podrobne premyslenú v hlave. Nielen začiatok, ale aj stred, koniec, scénu po scéne, najlepšie aj vetu po vete.

Sú autori, ktorí to zvládnu aj bez toho. Sadnú si, píšu, nevedia, čo bude ďalej. Ale len veľmi málo z nich takýmto postupom knihu aj dokončí. A taká som bola aj ja.

Kým sa mi podarilo dokončiť prvý román, načala a nedokončila som asi osem kníh. Snažila som sa nápady zaznamenať okamžite alebo krátko po tom, ako prichádzali. No bola to zbytočná robota, lebo múza ustala a žiadny z tých rukopisov sa mi nepodarilo dopísať. Až keď som zmenila taktiku a najprv som počkala, či knihu viem domyslieť, až potom začala písať, konečne sa mi darilo rukopisy dokončovať.

Až ako pokročilejšia, pri písaní siedmej knihy, som to riskla a začala som ju písať, hoci som ju poznala sotva z jednej štvrtiny. Po šiestich rokoch striedavého písania a čakania na inšpiráciu sa mi ju síce podarilo dokončiť, považujem to však za výnimku. Naďalej sa držím pravidla, že najprv musím príbeh dobre poznať, až potom môžem začať uvažovať o jeho zápise. Už ho síce nepotrebujem poznať odslova-doslova, ako keď som začínala, no všetky hlavné scény, dejové línie a, samozrejme, zakončenie, musia byť jasné skôr, než položím na papier prvé slovo.

Ak sa vám nedarí dokončiť vaše rukopisy, vyskúšajte to. A ak vás chytí počas práce nechuť k písaniu, bude sa vám do tvorby ľahšie nútiť. Budete aspoň vedieť, čo má v príbehu ďalej nasledovať. Márne čakať na múzu môže byť veľmi frustrujúce a písať bez múzy, nasilu, v mojom prípade nikdy neviedlo k dobrým výsledkom. Ak však píšete knihu z pamäte, máte o jeden problém menej.“

Akých chýb sa pri písaní vyvarovať?

„Je veľké množstvo chýb, ktoré robia začínajúci autori, ťažko vybrať zopár najdôležitejších. Ale skúsim to.