Ja, čo som nikdy nepoznala mužov

Spoveď.

Otázka za otázkou.

Príbeh povedaný na jeden dlhý výdych.

Žiadne odpovede...

„Potrebujem, aby ma niekto držal.“

Kým sme, ak spoločnosť, ako ju poznáme, prestane existovať? Koľko času máme bez hodiniek, práce a uspávania detí? Kto si nás bude pamätať? Prežijeme bez pravidiel? Čo sa stane, keď zmiznú klietky utkané z nepísaných pravidiel?

Otázky slobody, vôle jednotlivca – alebo skôr jednotlivkyne – po konci patriarchátu, alebo ak chcete ľudskej spoločnosti, vyrozprávala v príbehu Ja, čo som nikdy nepoznala mužov očami dievčaťa-ženy-stareny bez mena Jacqueline Harpman. Už samotný názov naznačuje vývoj deja.

Kniha vyšla tento rok vo vydavateľstve Ikar vo vynikajúcom preklade Veroniky Majerovej.

Povedala som si, že sme všetky prežili len preto, že na žiaľ sa nezomiera.

Nakoniec sa nejaký muži – prísni strážcovia alebo mŕtvi – v príbehu mihnú. Akurát k žiadnemu bližšiemu poznaniu nepríde.

Vlastne, pardon, bezmenná hrdinka – ostatné ženy ju volajú „malá“ pochopí, že ani samotní muži nevedeli viac. Len mechanicky plnili úlohy, ktoré od nich „systém“ (pokojne si doplňte patriarchát) vyžadoval.

No čo ak žili v rovnakej nevedomosti ako my? Čo ak boli nútení venovať sa úlohe, ktorej nemali rozumieť?

Kým sme, ak musíme iba prežiť?

Ženy – okrem hlavnej hrdinky – žijú v útržkoch spomienok. Na mužov, život, čo mali, každodenné rituály. Ostáva z nich len tieň. Pre náhlu tragickú udalosť si však pamätajú málo.

„Muži, moja malá, to znamenalo byť nažive. Kto sme bez budúcnosti, bez potomstva? Len posledné ohnivká roztrhnutej reťaze.“

Autorka vyrozprávala nielen príbeh o páde spoločenského systému, oslobodení žien, ale aj o podstate človečenstva. Pretože cestu k sebe nájdeme pod nánosom naučených fráz, konvencií, zvykov a vedomostí. Kdesi tam za vonkajšími hrádzami je naše pravé, slobodné a nespútané JA.

Vtedy som si uvedomila, že vôbec nemyslím na minulosť, že žijem vo večnej prítomnosti a pomaly zabúdam na svoj príbeh.

Knihu možno chápať ako hlboký filozofický ponor do podstaty ľudskej slobody. Nie však ako nejakého ideálu, ale do jej primárnej podstaty. Pretože sloboda nie je len láskavá, je aj krutá a priama. Ponúka málo a pýta všetko. Nič viac však neexistuje.

Ženy prišli na to, že prežiť znamená iba odkladať okamih smrti.

Viac vnútri ako vonku

Príbeh ponúka menej dejových zvratov, je skôr odrazom vnútorného života hrdinky vo veľmi obmedzenom vonkajšom svete. Celú knihu tvorí jej súvislý monológ. Nemá kapitoly, ktoré by čitateľovi pomohli zorientovať sa. Práve to ju však robí dôveryhodnou.

Vo svete, ktorého pravidlá nepoznáme, nevieme nič predvídať.

Autorka využila pri písaní krátke vety, strohý štýl, ktorý zdôrazňuje izoláciu žien, a napokon i osamelosť hlavnej hrdinky. Skôr než opis udalostí sa rozvíjajú jej myšlienky, spomienky, hypotézy a otázky o svete, ktorý nepozná. Využíva pri tom klinicky čistý jazyk, bez zbytočného pátosu a dôrazu na city.

Jazyk a štýl podriadila autorka tomu, aby sme naplno cítili rovnakú prázdnotu a izoláciu ako postavy.

„... Musíme pohľadať civilizáciu.“

„A ktorú?“

Hodnotenie 5/5

Katarzné.

Boli sme slobodné.

Dodám len, že netreba čakať na koniec civilizácie.

Anotácia:

Román o osamelosti, ženskom priateľstve a svete bez mužov.
Bezmenné dievča strávi celý život s ďalšími tridsiatimi deviatimi ženami v podzemnom väzení. Pod neustálym dohľadom ozbrojených strážcov, ktorí s nimi nikdy neprehovoria, väzenkyne nevedia, ako sa tam dostali, nemajú potuchy o plynutí času a len matne si spomínajú na svoj predchádzajúci život. Hlavná hrdinka nevie, čím si vyslúžila svoj osud ani ako vyzerá svet vonku – predstavuje si ho len podľa rozprávania spoluväzenkýň. Jedného dňa sa ozve poplach, dozorcovia zmiznú a ona musí znovu objaviť samu seba, ohromená slobodou plnou neistoty a nebezpečenstva. Čo je však sloboda a ako vznikol tento dystopický svet? Bol opustený? Zničený vírusom? Alebo ho niekto napadol?

O autorke:

Jacqueline Harpman (1929 – 2012)  bola belgická autorka píšuca po francúzsky, povolaním psychoanalytička. Publikovať začala r. 1959 a hneď za prvú prózu dostala Prix Rossel. Po dvadsiatich rokoch mlčania sa vrátila k literatúre a napísala niekoľko desiatok románov. Jej prózy vychádzali v popredných parížskych vydavateľstvách Gallimard a Stock. Za román Plage d´Ostende získala cenu Point de Mire (1992), za román Orlanda (1996) Prix Médicis.

ISBN 9788057500841 | 256 str. | väzba: pevná | formát: 125×200 mm| preklad Veronika Majerová | Ikar 2025