Ako na prvú knihu? Nečakajte na zázračné kopnutie múzou, sadnite si a píšte, hovorí Eva Borušovičová

Slovo po slove, veta po vete... jeden odsek, druhý, strana, dve... sto! A máte napísanú prvú verziu knihy. Samozrejme k finálnemu dielu je to ešte štreka!

Ako začať?

„Prvá kniha sa začína písať vo chvíli, keď nám v hlave niečo uviazne,“ hovorí Eva Borušovičová. Niekedy je to krátky výjav, čo sme zazreli na ulici a len si domýšľame súvislosti alebo pocit, čo nás náhle prevalcoval. Potom nasledujú hodiny (a hodiny) snívania, premýšľania, vymýšľania.

Tu však netreba zastať! „Keď je to už v hlave plus-mínus hotové, treba si sadnúť a napísať to,“ hovorí.

Ako?

„Každý deň kúsok,“ radí Eva.

Netreba podľa nej čakať na zázračné kopnutie múzou, ale sadnúť si a napísať každý deň. Hoci iba stranu. Písať keď to ide a aj keď to nejde! (Najmä vtedy.) „Mne keď niečo nejde napísať, napíšem to, čo mi ide. To, čo mi nejde, preskočím,“ priznáva.

A Eva veru vie o čom hovorí, za sebou má už tisíce popísaných strán a to nielen ako spisovateľka, ale i scenáristka.

A načo si dať pozor? Tak ako tu už bolo neraz spomenuté – pozor na pravopis! „Nič nie je strašnejšie než gramatické chyby,“ upozorňuje Eva. Inak podľa nej neexistujú žiadne fatálne chyby.

Jasne, jasne, no kto ešte nepočul o členení, štylistike či uveriteľnosti deja a postáv, ruku hore!

Je jasné, že hore ju má tuším každá/ý.

Ako inak.

Veď my, čo píšeme o písaní i čítame, sme si nazbierali už všelijaké rady (Napríklad i tie ironické v poslednom článku :D.). Šup s nimi do koša – ostatne i to bolo minule spomenuté – všetko stojí a padá na konkrétnej knihe. A tá môže byť vynikajúca i keď nedodrží zaužívané postupy.

No i to treba vedieť (a neprepísknuť)!

„Ak sa rozhodnete vybočovať z konvencie, urobte to v jednej veci, nie vo všetkom a ak si zvolíte nejaký spôsob rozprávania, dodržte ho až do konca,“ pripomína Eva. Potrebujeme nájsť tú správnu mieru – recept, ako vyskúšať čosi nové, no nezničiť pritom pôžitok z čítania. Čitatelia sa musia baviť, vysvetľuje, a nie lúštiť vaše/naše umelecké rébusy. „Ľudia čítajú vo voľnom čase a dobrovoľne, ak sú to galeje, utečú vám,“ hovorí. Takže „přiměřeně, přiměřeně“!

Je to naozaj také jednoduché?

Áno! Len netreba o písaní snívať, ale to robiť!

Osobne v ťažkých tvorivých chvíľach odporúčam príslovie,ktorého autorom je môj prostredný syn: „Kde je cesta, tam je cesta!“. Ak nepomôže, skúste: „Keď sa do toho spustím, padá to ako fúz z tváre!“ - rovnaký autor.

Nech sa páči, Eva Borušovičová!

Čo by si poradila začínajúcej autorke/autorovi pri písaní prvej knihy?

„Písanie začína v hlave. Takže na začiatku je počúvanie a dívanie sa, fascinácia príbehmi, ľuďmi, slovami, snívanie.

Prvá kniha sa začína písať v okamihu, keď si do malého zápisníka, ktorý je dobré nosiť so sebou, zapíšeme niečo zaujímavé. Slovnú hračku, krátky dialóg, niečo odpočuté v električke alebo príbeh, ktorý nám porozpráva neznáma stará dáma v čakárni u lekára.

Prvá kniha sa začína písať vo chvíli, keď nám v hlave niečo uviazne. Napríklad krátky výjav, ktorý sme videli na ulici a jeho zmysel si musíme domyslieť. Alebo pocit, ktorý je náš, chvíľa, ktorá nás tak zasiahla, že na ňu nedokážeme zabudnúť. A potom sú za tým hodiny snívania, premýšľania, vymýšľania.

Budúci, súčasný, ani bývalý autor sa nikdy nenudí, pretože má vždy so sebou svoju hlavu a v nej má kopu miesta na vymýšľanie. No a keď je to už v hlave plus-mínus hotové, treba si sadnúť a napísať to.

Každý deň kúsok.

Nečakať na zázračné kopnutie múzou, ale sadnúť si a napísať každý deň trebárs stranu. Aj keď to nejde. Mne keď niečo nejde napísať, napíšem to, čo mi ide. To, čo mi nejde, preskočím a potom to buď dopíšem v nejakej lepšej chvíli alebo zistím, že to písať netreba, že to ostatné okolo toho vypovie všetko, čo je potrebné.

Je tiež dobré nezačať dráhu spisovateľa veľkým románom. Pre začiatok sú lepšie poviedky alebo novely, pretože netrvá roky, kým sú hotové, sú dokončené skôr a môžete ich niekomu dať prečítať.

Najskôr samozrejme sebe.

Je dobré text na pár dní odložiť a potom si ho prečítať nahlas. Pomaly, s citom, so všetkým hereckým talentom, nikto vás nevidí a nepočuje, len vy – váš najzasvätenejší čitateľ. Čítanie nahlas je úžasné, lebo odhalí to, čo v texte funguje a čo nie.

No a potom to dajte čítať niekomu, kto vás má rád a kto má rád podobné veci ako vy. Ak sa mu/jej to nebude páčiť, nezúfajte. Ani Hemingway sa nepáči každému. Skúšajte ďalej, hľadajte vnímavého čitateľa. Niekde určite je. A popritom ďalej vnímajte, snívajte a píšte – najskôr v duchu, potom na papieri.“

Akých chýb sa pri písaní vyvarovať?

„Gramatických.

Nič nie je strašnejšie než gramatické chyby.

Tie vám však čiastočne pomôže vychytať ikonka v programe na písanie vo vašom počítači a čiastočne nejaká v jazyku zbehlá kamarátka.

Inak asi neexistujú chyby, ktoré by boli fatálne.

Lebo niekto vám povie, aby ste členili text a delili ho kapitolami a odsekmi. A potom objavíte úžasné knihy, ktoré sú napísané bez kapitol a odsekov, v jedinej vete. Niekto vám povie, aby ste sledovali psychológiu postáv a pravdepodobnosť udalostí. A potom zrazu nájdete knihu, kde sú všetci šialení a dejú sa im nezmyselné veci a neviete sa od nej odtrhnúť.

V zásade platí, že ak sa rozhodnete vybočovať z konvencie, urobte to v jednej veci, nie vo všetkom a ak si zvolíte nejaký spôsob rozprávania, dodržte ho až do konca. Lebo ak máte udržať pozornosť čitateľa, musí mať ten čitateľ pocit, že ho čítanie baví a nie že rieši rébus, o čo vám vlastne ide. Ľudia čítajú vo voľnom čase a dobrovoľne, ak sú to galeje, utečú vám.“

Ako preraziť na slovenskom knižnom trhu? Vybrať si vydavateľstvo či samovydanie?

„Neviem. Každá z ciest môže byť správna. Každá má výhody aj nevýhody. V rozhodovaní nám môže pomôcť jednoduchá skúška správnosti. Vybrať si pár slovenských kníh, ktoré sa nám naozaj páčia a pozrieť sa im do tiráže.

Mne niekoľko kníh vyšlo vo vydavateľstve Slovart, v ktorom som spoznala úžasných a inšpiratívnych ľudí, v týchto dňoch sa tam pripravuje na vydanie moja prvá kniha pre deti a je to veľmi zábavné.

Zároveň považujem za fantastickú skúsenosť samovydanie mojej knihy Plány B – veľa som sa naučila, mala som podobu knihy celú vo svojich rukách a prenikla som do procesov výroby knihy a knižného trhu tak ako nikdy predtým.

Takže pre mňa je prínosné vyskúšať všetko, ale ja som asi taký dosť prelietavý typ. Každý sa asi musí rozhodovať podľa seba a podľa toho, čo mu je bližšie.“

Eva Borušovičová (1970 - 2025) vyštudovala scenáristiku a potom réžiu na Filmovej fakulte VŠMU. Venuje sa obom svojim profesiám.

Režírovala tri filmy: Modré z neba, Amálka, ja sa zbláznim a Vadí nevadí. Práve podľa jej scenára bol nakrútený film Jánošík. Pravdivá história.

Napísala viacero kníh: Jánošík. Pravdivá história (2009), Urobíme všetko, čo sa dá (2009) a Do plaviek (2018). Vlani samovydala knihu osemdesiatich zamyslení s názvom Plány B.

A ak by ste od nej chceli niečo vidieť v divadle, zájdite do Štúdia L+S v Bratislave na predstavenia 69 vecí lepších než sex a Zajačik.

Píše a režíruje aj rozhlasové hry, učí na Filmovej fakulte VŠMU a venuje sa mentoringu.

Má tri deti, žije v Bratislave, sníva, miluje kávu a vôňu chleba, príbehy s pointou a chvíle, keď sa všetko na dobré obráti. Alebo aspoň niečo.