Ako na prvú knihu? Nečakajte na zázračné kopnutie múzou, sadnite si a píšte, hovorí Eva Borušovičová

Slovo po slove, veta po vete... jeden odsek, druhý, strana, dve... sto! A máte napísanú prvú verziu knihy. Samozrejme k finálnemu dielu je to ešte štreka!

Ako začať?

„Prvá kniha sa začína písať vo chvíli, keď nám v hlave niečo uviazne,“ hovorí Eva Borušovičová. Niekedy je to krátky výjav, čo sme zazreli na ulici a len si domýšľame súvislosti alebo pocit, čo nás náhle prevalcoval. Potom nasledujú hodiny (a hodiny) snívania, premýšľania, vymýšľania.

Tu však netreba zastať! „Keď je to už v hlave plus-mínus hotové, treba si sadnúť a napísať to,“ hovorí.

Ako?

„Každý deň kúsok,“ radí Eva.

Netreba podľa nej čakať na zázračné kopnutie múzou, ale sadnúť si a napísať každý deň. Hoci iba stranu. Písať keď to ide a aj keď to nejde! (Najmä vtedy.) „Mne keď niečo nejde napísať, napíšem to, čo mi ide. To, čo mi nejde, preskočím,“ priznáva.

A Eva veru vie o čom hovorí, za sebou má už tisíce popísaných strán a to nielen ako spisovateľka, ale i scenáristka.

A načo si dať pozor? Tak ako tu už bolo neraz spomenuté – pozor na pravopis! „Nič nie je strašnejšie než gramatické chyby,“ upozorňuje Eva. Inak podľa nej neexistujú žiadne fatálne chyby.

Jasne, jasne, no kto ešte nepočul o členení, štylistike či uveriteľnosti deja a postáv, ruku hore!

Je jasné, že hore ju má tuším každá/ý.

Ako inak.

Veď my, čo píšeme o písaní i čítame, sme si nazbierali už všelijaké rady (Napríklad i tie ironické v poslednom článku :D.). Šup s nimi do koša – ostatne i to bolo minule spomenuté – všetko stojí a padá na konkrétnej knihe. A tá môže byť vynikajúca i keď nedodrží zaužívané postupy.

No i to treba vedieť (a neprepísknuť)!

„Ak sa rozhodnete vybočovať z konvencie, urobte to v jednej veci, nie vo všetkom a ak si zvolíte nejaký spôsob rozprávania, dodržte ho až do konca,“ pripomína Eva. Potrebujeme nájsť tú správnu mieru – recept, ako vyskúšať čosi nové, no nezničiť pritom pôžitok z čítania. Čitatelia sa musia baviť, vysvetľuje, a nie lúštiť vaše/naše umelecké rébusy. „Ľudia čítajú vo voľnom čase a dobrovoľne, ak sú to galeje, utečú vám,“ hovorí. Takže „přiměřeně, přiměřeně“!

Je to naozaj také jednoduché?

Áno! Len netreba o písaní snívať, ale to robiť!

Osobne v ťažkých tvorivých chvíľach odporúčam príslovie,ktorého autorom je môj prostredný syn: „Kde je cesta, tam je cesta!“. Ak nepomôže, skúste: „Keď sa do toho spustím, padá to ako fúz z tváre!“ - rovnaký autor.

Nech sa páči, Eva Borušovičová!

Čo by si poradila začínajúcej autorke/autorovi pri písaní prvej knihy?

„Písanie začína v hlave. Takže na začiatku je počúvanie a dívanie sa, fascinácia príbehmi, ľuďmi, slovami, snívanie.

Prvá kniha sa začína písať v okamihu, keď si do malého zápisníka, ktorý je dobré nosiť so sebou, zapíšeme niečo zaujímavé. Slovnú hračku, krátky dialóg, niečo odpočuté v električke alebo príbeh, ktorý nám porozpráva neznáma stará dáma v čakárni u lekára.

Prvá kniha sa začína písať vo chvíli, keď nám v hlave niečo uviazne. Napríklad krátky výjav, ktorý sme videli na ulici a jeho zmysel si musíme domyslieť. Alebo pocit, ktorý je náš, chvíľa, ktorá nás tak zasiahla, že na ňu nedokážeme zabudnúť. A potom sú za tým hodiny snívania, premýšľania, vymýšľania.

Budúci, súčasný, ani bývalý autor sa nikdy nenudí, pretože má vždy so sebou svoju hlavu a v nej má kopu miesta na vymýšľanie. No a keď je to už v hlave plus-mínus hotové, treba si sadnúť a napísať to.

Každý deň kúsok.

Nečakať na zázračné kopnutie múzou, ale sadnúť si a napísať každý deň trebárs stranu. Aj keď to nejde. Mne keď niečo nejde napísať, napíšem to, čo mi ide. To, čo mi nejde, preskočím a potom to buď dopíšem v nejakej lepšej chvíli alebo zistím, že to písať netreba, že to ostatné okolo toho vypovie všetko, čo je potrebné.

Je tiež dobré nezačať dráhu spisovateľa veľkým románom. Pre začiatok sú lepšie poviedky alebo novely, pretože netrvá roky, kým sú hotové, sú dokončené skôr a môžete ich niekomu dať prečítať.

Najskôr samozrejme sebe.

Je dobré text na pár dní odložiť a potom si ho prečítať nahlas. Pomaly, s citom, so všetkým hereckým talentom, nikto vás nevidí a nepočuje, len vy – váš najzasvätenejší čitateľ. Čítanie nahlas je úžasné, lebo odhalí to, čo v texte funguje a čo nie.

No a potom to dajte čítať niekomu, kto vás má rád a kto má rád podobné veci ako vy. Ak sa mu/jej to nebude páčiť, nezúfajte. Ani Hemingway sa nepáči každému. Skúšajte ďalej, hľadajte vnímavého čitateľa. Niekde určite je. A popritom ďalej vnímajte, snívajte a píšte – najskôr v duchu, potom na papieri.“

Akých chýb sa pri písaní vyvarovať?

„Gramatických.

Nič nie je strašnejšie než gramatické chyby.