Začínate písať? Stavte na vtipné dialógy a vyvarujte sa dlhých odsekov, radí Emília Sičáková Beblavá

Kniha má baviť! Takže žiadne siahodlhé litánie o histórii, či prednášky o obľúbenej téme, text musí odsýpať. Inak hrozí nuda...

Lebo i keď vy témou žijete – teda s ňou vstávate i zaspávate, ešte stále to nezamazaná, že je to tak i napísané. Napriek všetkej snahe totiž môže byť napísané, žiaľ, nudné. A rozpoznať to, býva veru setsakramentsky ťažké, upozorňuje Emília Sičáková Beblavá.

Čo s tým?

„Odporúčanie zvyčajne býva vyhýbať sa dlhým odsekom, napríklad takým, ktoré pokrývajú historické aspekty príbehu, jeho zasadenie,“ hovorí Emília. Ale najmä - za prvé, si nechajte poradiť, a za druhé, rady zvážte a využite! Sama využila pomoc skúsenej redaktorky Soni Borušovičovej. Práve ona ju naviedla na to, že ak chce príbeh zasadiť do konkrétnej doby, nemusí „robiť z poviedky prednášku“, stačí použiť vtipný dialóg.

A ten čitateľa/ku chytí a veru nepustí!

A to chceme/te!

Ak ešte váhate, či osloviť skúseného človeka, neváhajte! Práve rady ľudí, čo rozumejú písaniu môžu – samozrejme, ak ich počúvnete, posunúť váš rukopis míľovými krokmi vpred. U mňa to nebolo inak a rukopis, čo mám teraz – ešte v šuplíku – je úplne iný ako pred prvým posunutím skúsenému oku.

Emília radí bez ohľadu na to, či sa rozhodnete/me vydať si knihu sami alebo ísť tradičnou cestou, staviť na prácu s čitateľmi. Tí sa totiž musia o knihe predovšetkým dozvedieť!

Osobne ju debata s jej čitateľmi a čitateľkami veľmi teší. „Beriem to ako to najkrajšie, čo mi kniha dala. Preto, prosím, nevzdávajte to!“ vyzýva nás. Už teraz sa teší na rozhovory o knihách, ktoré nosíte/me v sebe!

Nech sa páči, Emília Sičáková Beblavá!

PS: Emíliinu knihu Korene som dočítala len pred pár dňami. A hoci prostredie Zemplína nepoznám, jej kniha ma chytila za srdce. Osudy ľudí v poviedkach sú ťažké, najmä tie ženské. Pri niektorých som i zaslzila – osudy Svetlany či Oľgy ma úplne dostali.

Pýta si to pokračovanie!

Nevyhnutne potrebujem vedieť, ako Oľga sama prežila na Ukrajine a čo sa stalo potom (Vydala sa? Mala deti? A čo mama a otec?), a tiež ako to bolo ďalej so Svetlanou a jej deťmi (Doplo jej mužovi?).

A myslím si, že nie som sama, kto za poviedkami cíti potenciál pre ďalšiu Tisícročnú včelu či Alžbetin dvor!

Čo by ste poradili začínajúcej autorke/autorovi pri písaní prvej knihy?

„Nevyhnutnou podmienkou toho, aby vznikla kniha, je podľa mňa veľká vnútorná túžba autora/rky dať zo seba nejaký príbeh, nejaký naratív, informáciu o svete. Druhá vec je, či má potenciálny autor/ka zároveň zručnosť písať tak, aby to bolo čitateľsky zaujímavé.

Ja som v sebe túto túžbu nosila dlho, ale kreatívne písať ma v škole nenaučili. Preto som sa rozhodla prihlásiť na kurz kreatívneho písania, ktorý viedol tím dramaturgov z činohry Slovenského národného divadla. Na tento kurz, v mojom prípade pod vedením Miriam Kičinovej, chodím už tretí rok.

Keď som mala hotovú verziu 1.0., dala som ju prečítať môjmu manželovi, ktorý má vzdelanie a skúsenosť aj v tejto oblasti, a aj Gabriele Rothmayerovej, ktorá napísala niekoľko kníh s podobným motívom s akým pracujem ja. Tá si poviedky prečítala a páčili sa jej. Upozornila má však na viaceré chyby pri písaní a odporúčala mi ďalej pracovať s dobrou redaktorkou.

Verzia 2.0 tak vznikala po hodinách a hodinách diskusii so Soňou Borušovičovou. Veľa ma naučila, aj odborne aj ľudsky.

Zároveň som skrátenú verziu poviedky prihlásila do literárnej súťaže Zemplínske pero. Jednoducho som si chcela odskúšať, či zaujme aj širšie publikum. Získala som prvé miesto a teda aj povzbudenie k dokončeniu písania.“

Akých chýb sa pri písaní vyvarovať?

„To najťažšie, podľa mňa, je odhadnúť, kedy už čitateľa/ku nudíme. Čiže odporúčanie zvyčajne býva vyhýbať sa dlhým odsekom, napríklad takým, ktoré pokrývajú historické aspekty príbehu, jeho zasadenie.