Ako na knihu? Buďte trpezlivý. Veľa čítajte, začnite kratšími textami a učte sa písať, radí Dana Hlavatá

Pripútajte sa a držte si klobúky!

Že už?

Tak poďme na to!

Dnešný rozhovor ponúka osvedčené rady z pera autorky niekoľkých tisícok textov, textíkov, poviedok, rozprávok, príbehov, románov, fejtónov, scenárov a ďalších literárnych útvarov - Dany Hlavatej. A verte tomu, bude jazda!

„Ja som pri písaní urobila veľkú chybu. Ako štrnásťročná som napísala román. Nestál ani za fajku močky,“ priznala Dana zostra. A preto nám/vám odporúča nevrhnúť sa hneď na román, ale začať čímsi menším. Napríklad poviedkou...

A autorku 68 kníh pre deti a dospelých treba počúvať, najmä, ak sa s nami podelí o vlastné dlhoročným písaním preverené vedomosti.

Tu sú pravidlá, ktorých sa Dana pri písaní drží a radí ich aj vám/nám:

1. Začnite krátkymi literárnymi útvarmi. Písať sa treba učiť!

2. Píšte len vtedy, keď máte čo povedať. Píšte veľa!

3. Každú knižku si vopred nachystajte. Rozpíšte si kapitoly a čo sa v nich deje na 30 A4-riek.

4. Hlavné postavy, ich charaktery a vonkajšie znaky si farebne vypíšte na veľký rys.

5. Dodržujte časové horizonty, inak hrozí, že sa v príbehu objavia nezrovnalosti a logické chyby.

6. Dobre sa čítajú texty, kde je veľa priamej reči.

7. Urobte si mustru.

8. Zapracujte na gramatike.

9. Veľa čítajte.

10. Pozorujte život.

A k tomu ešte Dana pripomína: „Písať musíte pre radosť. Vlastnú a tých druhých.“ A ako tu už neraz padlo – nesmiete sa nechať odradiť neúspechom! ALE – dodáva – musíte na sebe pracovať a veriť, že sa to raz podarí. „V každom prípade držím palce. Na rukách, aj na nohách,“ hovorí.

Nech sa páči, Dana Hlavatá!

Čo by ste poradili začínajúcej autorke/autorovi pri písaní prvej knihy?

„Ja som pri písaní urobila veľkú chybu. Ako štrnásťročná som napísala román. Nestál ani za fajku močky.

Vyplýva z toho jediné. Ten, kto chce písať, mal by začať krátkymi literárnymi útvarmi. Mám na mysli poviedku. Krátky príbeh. Môže to byť aj iný žáner. Rozprávka. Ale v každom prípade sa treba učiť písať.

Moja kniha z obdobia dospievania je síce zviazaná v koži, ale leží a oddychuje bez šance na to, že raz uzrie svetlo sveta, v pivnici mojich rodičov.

Prvú poviedku som napísala ako štrnásťročná, myslím takú, ktorá bola aj uverejnená v periodiku. V 17-tich rokoch mi Slovenská televízia sfilmovala príbeh do Bakalárov.

Napísala som viac ako tritisíc poviedok, fejtónov, rozprávok a príbehov do rôznych časopisov pre dospelých čitateľov, ale aj pre deti, kým som sa odhodlala napísať prvú knihu. Takú tú skutočnú.

A tá vyšla až pred dvadsiatimi rokmi. Volala sa Urobím ti peklo. V jej tesnom závese – Hľadám muža na zjedenie, už pod vlastným menom.

A čo by som ešte odporučila mladým, začínajúcim autorom?

Veľa, veľa a ešte viac čítať. Obohacovať si svoju slovnú zásobu. Počúvať iných a samých seba. Ako dieťa som ročne prečítala niekedy až šesťdesiat kníh. Som presvedčená, že tí, čo čítajú, žijú viacero životov. So svojimi knižnými hrdinami. A to je fakt skvelé.“

Akých chýb sa pri písaní vyvarovať?

„Poviem vám, čo sa mne osvedčilo pri písaní knižiek. Keďže píšem pre deti, aj pre dospelých, tých knižiek je už naozaj požehnane – 28 pre deti, 40 pre dospelých, dovolím si radiť.

Písať môžeme len vtedy, keď máme čo čitateľovi povedať.

Každú knižku si vopred chystám. Pri písaní románu mám cca 30 strán prípravy – na veľkosť A4 si rozpíšem čo sa v ktorej kapitole bude odohrávať. Pred sebou mám obrovský rys, na ktorom mám farebne napísané hlavné postavy, ich charaktery a vonkajšie znaky, aby sa mi nestalo, že sa pomýlim.

Dôležité je aj zachovať časové horizonty, aby sme sa neutopili v nezrovnalostiach a nelogických ,prieserochʻ.

Ja píšem väčšinou v prvej osobe. Je to pre mňa oveľa jednoduchšie.

Dobre sa čítajú texty, kde je veľa priamej reči.

Písať treba tak, ako by vám to pri osobnom rozhovore prichádzalo na um, len ste slovíčka vypľúvali na papier. Teda do počítača.

Treba si urobiť mustru. Ak píšem napríklad príbehy detektíva tchora Hektora, už sa pracuje na ilustráciách na 4. diele – tých príbehov je vždy 10.

Témy sa nesmú opakovať, nuž ,kriminálne prípadyʻ, ktoré detektív rieši, musia byť odlišné. V jednej knižke je napríklad prípad ukradnutej sliepočky, zvaleného domčeka, či únosu pštrosieho vajca. Každý trestný čin, odohrávajúci sa medzi zvieratkami, je iný.

A čo by mal spisovateľ ovládať, je gramatika.“

Ako preraziť na knižnom trhu? Vybrať si vydavateľstvo či samovydanie?

„Ja som prvý román poslala pred sto rokmi do päťdesiatich vydavateľstiev. Toľko ich kedysi bolo. Odpovedali mi z troch.

Nesmiete sa nechať odradiť neúspechom, ale na sebe pracovať a veriť, že sa vám to raz podarí. Obrniť sa trpezlivosťou. Ako som už spomenula, treba veľa písať, byť pozorovateľom života, všetkého, čo sa okolo nás deje.

Preraziť na knižnom trhu je nesmierne náročné a niekedy to trvá desaťročia a niekedy sa úspech ani nedostaví. Ja som nikdy netúžila, aby sa mi predávali státisícové náklady, mne úplne stačí, že niektoré tituly, ktoré vyšli v náklade povedzme tritisíc kusov, sa vypredali.

Zbohatnúť písaním sa u nás naozaj nedá. Je to len na prilepšenie. Písať musíte pre radosť. Vlastnú a tých druhých.

A na to, aby ste si vydali knižku na vlastné náklady, musíte mať solventných rodičov alebo si zobrať pôžičku. Ja neviem, poznám len dvoch ľudí, ktorí to tak robia a majú sa čo obracať, to mi verte.

Vydavateľstvám prichádzajú denne tony rukopisov. Verte, že sú tam odborníci, ktorí už po pár vetách, ktoré si prečítajú, vedia, či to stojí za to, čítať rukopis až do konca a potom sa rozhodnúť pre jeho vydanie.

V každom prípade držím palce. Na rukách, aj na nohách.“

Dana Hlavatá (1957) vyštudovala televíznu žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V RTVS pracovala ako dramaturgička 25 rokov. Pripravovala relácie pre deti a mládež a vedomostné súťaže pre dospelých.

Píše už 50 rokov. Doposiaľ jej vyšlo viac ako 3 tisíc poviedok, príbehov, krimipríbehov, rozprávok, fejtónov, 35 rozhlasových hier a dramatických pásiem, stovka televíznych scenárov. Z jej pera vzišlo 68 kníh, 28 z toho pre deti.

Za svoju literárnu tvorbu získala viacero ocenení doma, aj v zahraničí. Najväčšmi si váži Cenu Knižnej múzy - Panta Rhei Awards Mládežnícka kniha roka 2020 Môj bracho je magor a v tom istom roku aj v kategórii Detská kniha za 10 prípadov tchora Hektora. A rovnako tiež ocenenie spoza „veľkej mláky“ za poviedku, a to, že sa ocitla v Čítanke pre 2.ročník ZŠ a mnoho ďalší ocenení.

Venuje sa aj výtvarnej tvorbe. Mala niekoľko výstav.

Vychovala dvoch dnes už dospelých synov a obrovskú radosť má zo svojich vnúčat. Trojročného Mirka a sedemročnej Emky.