Budúcnosť nebude čierna. (A ak je, tak to ešte nie je koniec!) Je to na nás, tvrdí Margaret Atwood

Smog, odpad, plasty, žiadne veľryby, hlad, diktatúra, vojna, pandémie a teplo, teplo, horúco...

Aká budúcnosť nás čaká?

A bude vôbec nejaká?

Posledné mesiace som písala troška menej. Mala som však viac ako dobrý dôvod a to samotnú kráľovnú dystópie Margaret Atwoodovú! Teda skôr jej praktické utópie. Ocitla som sa totiž medzi účastníkmi celosvetovej udalosti „Practical utopias“, ktorú zastrešila práve ona!

A ako sa to stalo?

Jednoducho :).

Prihlásila som sa a získala štipendium ako účastníčka. (To menšie :D. Ak by som mala viac času, mohla som to skúsiť ako členka (fellow) a aktívnejšie sa podieľať na tvorbe utópií. Ale popravde som rada, že som si našla čas aspoň takto. Bolo toho totiž vcelku dosť.)

„Neexistuje žiadna ‚budúcnosť‘, ktorú sme odsúdení uzákoniť. Existujú všetky možné druhy budúcnosti. A ako to bude, bude závisieť od toho, čo urobíme teraz,“ takto uviedla Margaret na začiatok.

Celé to malo byť pozitívne, nie negatívne.

Proste mali sme hľadať svetlo na konci tunela, za ktorým spoločnosť vykročí.

Hoci teraz vyzerá ten tunel tmavší ako kedykoľvek predtým.

Úprimne musím priznať, že bolo pomerne ťažké predstaviť si budúcnosť, ktorá nebude katastrofická. A to som človek, čo síce pravidelne prepadá pesimizmu, no furt verí na šťastné konce. Hoci posledné mesiace – teda skôr roky, dostáva tento môj životný postoj riadne zabrať.

Schválne, skúste si predstaviť budúcnosť v pozitívnom svetle. Ťažké/ľahké?

Čo vás napadlo ako prvé? Katastrofa či riešenie?

Predpokladám, že to prvé.

Akosi sme sa naučili myslieť negatívne. Žiaľ, nielen myslieť. A keď je toho na nás veľa, vypúšťame. Je ľahšie riešiť vysoké ceny ako to, že nepotrebujeme toľko nakupovať, jesť, konzumovať, jazdiť...

Nechceme vedieť, nechceme počuť

Veď koľko zlých správ znesie človek?

Osobne som pomerne vytrénovaná rokmi v novinách, takže dosť. V poslednom čase som si uvedomila, že sme si odvykli od dobrých správ. A tým myslím, niečo naozaj konštruktívne, nielen také akože dobré. Tiež vymizli konce príbehov – najmä tie dobré.

Keď sa začítame, započúvame či zapozeráme do správ, čo sa na nás v rýchlom slede valia, zdá sa, že nás nečaká nič menšie ako koniec sveta.

Áno, áno uznávam. Situácia nie je dobrá.

No azda by bolo fajn sústrediť sa riešenia, hľadať ako, kam, nie ochromiť posledné zvyšky vôle. A to platí azda na všetko. Frfleme, mrnčíme, zavaľujeme ostatných problémami. (A áno, aj autorka tohto článku to robí, žiaľ!)

Qou vadis ľudia

Bude teda vôbec nejaká budúcnosť?

Myslím si, že bude. Vlastne – myslím si – nemáme veľmi na výber.

A aká?

To je už len a len na nás.

V riešení katastrof nie sme žiadni nováčikovia. Ostatne ľudstvo toho už prežilo pomerne dosť. Hoci klimatická kríza je ťažší oriešok, najmä vo svetle toho, že napriek číslam sme sa veľmi neposunuli z fázy hádok o tom či sa klíma mení k tomu čo robiť, alebo skôr čo nerobiť.

Margaret však tvrdí, že sme „múdry, inovatívny, adaptívny a problémy riešiaci druh“. Takže je tu nádej, že i teraz nájdeme riešenie.

Odkazuje sa i na svojho priateľa Lesa Strouda, ktorý vedie televízny program „Survivorman“. Sám je expertom na prežitie, filmárom, spisovateľom a muzikantom. Les pripomína, že keď sa ľudia ocitnú na nebezpečných miestach – unesení oceánom, či v Andách po páde lietadla, potrebujú štyri veci, aby sa z toho dostali. A to znalosti, správne vybavenie, silu vôle a šťastie.

Poďme na to

„Nemôžeme vytvoriť nič, čo si nevieme predstaviť!“ tvrdí Margaret.

Presne tak!

Ak si nevidíme budúcnosť vo svetlých farbách, ako ju môžeme žiť?

Ak vnímame svet ako nebezpečné miesto, ako môže byť iný?

Tak čo s tým?

Rozhodne veriť na dobré konce! Veriť v silu ľudskosti, napriek všetkému... A azda nájsť v sebe silu meniť veci, nečakať, že prídu voľby, že bude nový rok, jednoducho začať. Nejako, hocijako, v malom, veľkom, ale začať. A ZAČAŤ od seba!

A pozor, nemám na mysli zatváranie očí pred nepríjemnými skutočnosťami, násilné pozitívne myslenie či vypínanie správ. Hoci samozrejme nemusíme ich sledovať furt a denne (ak nerobíte v denníku), ale byť v obraze treba. Inak nás jedného dňa prekvapí, kde to žijeme a ako!

PS: Veľmi som sa snažila, aby z tohto článku cvrčala nádej. Dúfam, že sa to aspoň troška podarilo. Ak totiž prepadneme smútku, depresii z toho ako to vyzerá, oberie nás to o silu čosi urobiť. A to sa nesmie stať!